Bohatá najchudobnejšia krajina Európy

Blanka Ulaherová

Od januára 2007 sa priaznivcom spoznávania krajín, ktoré ešte nie sú poznačené turistickým boomom, opäť trochu rozšíril svet. Moldavsko zrušilo vízovú povinnosť voči obča­­nom Českej aj Slovenskej republiky a to je dobrý dôvod začať vyšliapavať nové cestovateľské chodníčky.

Aj počas krátkej návštevy rozlohou malého Moldavska sa toho dá spoznať mnoho. Napríklad Pod­nestersko – kde inde v Európe môžete navštíviť štát, ktorý má svojho prezidenta, vládu, armádu, políciu, súdnictvo a menu, ale ktorý fakticky neexistuje? Alebo Gagauzsko, autonómnu oblasť, v ktorej žije turkické obyvateľstvo. A to všetko pomerne jednoducho, rýchlo a lacno. Moldavsko je proste bohaté svojou rozmanitosťou..

Na Veľkonočnú sobotu poobede prestupujeme v ukrajinskej Žmerynke na vlak smer Kišiňov. Cestujúci sú väčšinou muži, gastarbeitri vracajúci sa na sviatky z Ruska a Ukrajiny k svojim rodinám. Vagón je plný obrovských plyšových medveďov, psov a mačiek, trojkoliek, muži si navzájom ukazujú hovoriace bábiky, čo kúpili deťom a do chlapskej rumunčiny sa podchvíľou mieša plačlivé bábikovské „máma, máma“.

O tri hodiny sme na hranici. Prebehne ukrajinská colná a pasová kontrola, o pár minút nato prechádzame ponad Dnester a to isté sa opakuje na strane moldavskej. Všetko je v absolútnej pohode, bez nervozity, colníci aj pohraničníci vtipkujú a k nám sa správajú o poznanie úctivejšie ako k ostatným. Asi týmto prechodom veľa našincov nechodieva, do Moldavska sa cestuje skôr z Odesy alebo z Rumunska.

Po prechode hraníc sa vlak začína pomaly vyprázdňovať. Muži si na šuštiaky navliekajú tesilové nohavice, berú svoje plyšáky, trojkolky a bábiky a vystupujú.

Je ráno. Blízkosť nášho cieľa pripomína neúnavný vekslák, ktorý k svojej ponuke „na ruble zameňáť dolar, lei“ pridáva aj „simkarty“ a „taksi za gorod“.

Vystupujeme v hlavnom meste Moldavskej republiky, ktorá vznikla po rozpade ZSSR v roku 1991. V moldavčine nesie názov Chişinău, ale vyslovené to znie podobne, ako sme boli zvyknutí z čias Sovietskeho zväzu – Kišiňov. Žije tu okolo 650 tisíc obyvateľov.

Stanica je moderná a čistá a má „komnatu otdycha“ pre turistov. Jedna noc na osobu stojí 220 lei (cca 400 Kč), poplatok za použitie sprchy bez mydla a uteráka je 22 lei. Ceny hotelov v meste sú niekoľkonásobne vyššie, preto je naša voľba jasná. Ostávame.

Na hlavnom bulvári Stefana cel Mare na každom kroku stretávame zmenárne (poniektoré otvorené 24/7), reštaurácie a espressá. Nechýbajú značkové obchody, množstvo reklamných bilbordov a aby bola globalizácia dokonalá, tak ani McDonald’s. Na konci ulice Stefana cel Mare je jeho socha, ktorá stráži vchod do parku plného národných dejateľov. Na čestnom mieste je busta Alexandra Sergejeviča Puškina, ktorý v Kišiňove prežil štyri roky.

Mesto je členité, rozkladá sa na vŕškoch a je obklopené vinicami. Napriek tomu, že je rozľahlé, dá sa spoznať veľmi lacno. Lístok stojí 1 leu (menej ako 2 Kč) a kupuje sa u sprievodkyne, ktorá sa neúnavne po každej zastávke presúva medzi cestujúcimi z jedného konca na druhý, aby stihla skasírovať všetkých skôr než vystúpia. Časové pásma tu nie sú, takže sa môžete voziť z jedného konca mesta na druhý.

Druhým dopravným prostriedkom v Kišiňove sú marš­rut­ky. Sú rýchlejšie, stoja 3 lei a platí sa tak, že sa peniaze posielajú z rúčky do rúčky zozadu až k vodičovi a výdavok putuje rovnakým spôsobom späť (pričom sa cestou nič nestratí). Z historických pamiatok sme objavili pár chrámov, víťazný oblúk a budovu divadla Mihaia Eminescu. Na kraji mesta je veľká botanická záhrada s jazierkami. My sme však prišli vo vegetačne nevhodnom období. O nejaký mesiac neskôr to tam musí vyzerať úplne inak.

Nápisy sú väčšinou dvojjazyčné – v rumunčine a v ruštine. Ešte stále tu žije početná ruská komunita. Starší hovoria plynule po rusky, ale mladší sa už nechytajú.

Ľudia strednej a staršej generácie sú oblečení trochu vidieckejšie ako napríklad v ukrajinských mestách – v tomto období nosia väčšinou čierne kožené bundy, ženy majú na hlavách pestrofarebné šatky a muži šiltovky. Mladí sa však obliekajú podobne ako u nás. Mobily tu nie sú až tak veľmi rozšírené, a ak, tak sú to staršie typy s jednoduchým zvonením.

Spomínam si na Ninu, s ktorou sme sa spoznali vo vlaku. Je Ruska, má 63 rokov, je na dôchodku a mesačne dos­táva v prepočte asi 20 dolárov. Keď urobí väčší nákup, neostane jej nič. Našťastie, manžel bol vojakom z povolania a tak je jeho dôchodok vyšší. Presúvala sa spolu s ním po posádkach spriateleného sveta, istý čas žili v NDR, potom na Kube a v rôznych častiach ZSSR. Rozpad Sojuza ich zastihol v Moldavsku. Mali tam už byt, tak ostali. Hovorí, že najmä mladí hromadne odcházajú za prácou do zahraničia, aby pomohli svojim rodinám.

Je veľkonočná nedeľa a z chrámu, ktorý je oproti parku, vychádzajú veriaci s duchovným. Zrejme ide o dôležitú osobu, pretože ho odchytáva televízia a natáča s ním rozhovor. Kým nasadne do auta a odíde, všetkým nám požehná. Pri pohľade na jeho parádne auto v krajine s najnižším HDP na obyvateľa v Európe mi v mysli rezonuje Ježišovo „Skôr prejde ťava uchom ihly ako boháč vstúpi do kráľovstva nebeského“.

Neexistujúca krajina

Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia Rusov a Ukrajincov žijúcich v Moldavsku pozdĺž rieky Dnester nahnevalo uzákonenie rumunčiny ako jediného úradného jazyka a úvahy o pričlenení krajiny k Rumunsku natoľko, že sa rozhodli odtrhnúť. Následný vojnový konflikt si vyžiadal asi tisíc obetí a skončil sa v roku 1992 vytvorením Podnesterskej moldavskej republiky, ktorú doteraz neuznal žiadny štát na svete.

Napriek varovným upozorneniam ministerstva zahra­ničných vecí a poplašným správam na internete, ktoré informovali o množstve problémov pri vstupe do tejto krajiny, sme sa rozhodli pre jej návštevu. Na kišiňovskom avtovokzale si kupujeme lístok na maršrutku do mesta Bendery. Cesta vedie cez vidiek. Vidieť dedinky s malými domčekmi, u ktorých sa nedá odhadnúť, či sú ešte obývané alebo už dávno opustené. Na strechách sú na drevených paliciach priviazané podomácky vyrobené antény. Všade sa pasú ovce, kozy, kravy a kone.

Po hodine maršrutka dorazí na hranicu. Moldavskí pohra­ničníci len zbežne pozerajú pasy, podnesterskí na druhej strane nás vyzvú, aby sme ako jediní cudzinci vystúpili a išli s nimi. V prvej budove si nás zapíšu a posielajú do druhej. Tam sa nás sympa­tický pohraničník pýta, ako dlho sa chceme v Podne­ster­sku zdržať a dáva nám priepustku do desiatej večer. Stojí pol eura, teda asi 8 lei. Popraje replica watches nám šťastnú cestu a my sa vraciame do maršrutky, ktorá na nás trpezlivo čaká. O pár minút vodič zastavuje v Benderoch, založených v roku 1408. V neďalekej zmenárni zamieňame doláry na podne­sterské ruble. Kurz je o trochu viac ako 8 rubľov za dolár.

Na okraji mesta je pamätník obetiam vojny za nezávislosť spomínanej v úvode. Horí tu večný oheň, stojí tank a na pamätníku okolo dosiek s menami padlých sú slová:

Padli ste v Benderoch, no nie ste zabudnutí! Pamätajú si vás nielen žulové dosky. Ďakuj osudu, že si živý a hlboko sa pokloň tým, čo za to padli.

Pre jednu stranu sú to hrdinovia, čo padli za vlasť, pre druhú separatistickí banditi, čo vlasť rozbili.

Do hlavného mesta krajiny, 11 km vzdialeného Tiraspola, sa možno odviezť trolejbusom č. 19. Cestovný lístok stojí 1,40 rubľa, teda necelých 5 Kč. Na zastávke žena predáva denník Komunistickej strany Podnesterska – Podnesterskú Pravdu, s kosákom a kladivom a so sloganom „Republika, vláda ľudu, socializmus!“. V strede má vložený televízny program 17 kanálov vrátane Discovery a MTV a pomedzi nimi sú umiestnené jedno­tlivé body z programu Komunistickej strany.

Asi po pol hodine cesty trolejbus pri­chádza do Tiraspola. Mesto nemá dlhú histó­riu a teda ani žiadne historické pamiatky. Zato tu možno vidieť iné pozoruhodnosti, napríklad modernisticky poňatého Lenina pred budovou Najvyššieho sovietu a vlády alebo tank na podstavci pri pamätníku obetiam vojny.

Stredom mesta tečie rieka Dnester. Na jeho pravej strane je záhradkárska kolónia s malými záhradkami a domčekmi. Je pekné počasie a ľudia vo svojich záhradkách rýľujú, hrabú, sadia alebo len tak sedia pri prestretom stole, rozprávajú sa a hodujú. Na moste aj na oboch brehoch rybári chytajú ryby. Cez rieku premáva kompa.

V meste je takmer všetko pozatvárané, lebo je Veľko­nočný pondelok a ten je sviatkom aj tu. Ľudia sa prechád­zajú okolo rieky alebo odpočívajú v parku. Na múroch visia zvyšky plagátov vyzývajúcich k minuloročnému refe­rendu za nezávislosť, inde si všimneme plagát národno-demokratickej strany Proryv so známou tvárou Che Guevaru. Po meste premáva autobus na boku s nápisom „Dar Moskovčanov Tiraspolčanom“. V malom espresse sa dá dobre a lacno najesť – polievka, vareniki (pirohy z cesta plnené zemiakmi alebo kapustou) a zákusok pre dvoch vyjde na necelých 80 Kč.

Pomaly je čas návratu. Autobus do Kišiňova odchádza z avtovokzalu pomerne vzdialeného od centra mesta. Oproti nemu je železničná stanica. Je veľká, ale od konfliktu tadiaľto prechádzajú už len dva vlaky denne a nepoužívané koľajnice zarastajú trávou.

Na hraniciach nás kontroluje náš starý známy z rána, ktorý nám vystavil priepustku. Spiklenecky na nás mrkne, popýta sa, či sa už vraciame a v pohode prechádzame. Nepotvrdili sa nám www-fámy o vymáhaní „pokút“ od cudzincov za účelom zlepšenia finančnej situácie pohraničníkov.

Na druhý deň sa od Slovákov, ktorí týmto replica watches prechodom cestovali o deň skôr ako my, dozvieme, že sme asi mali šťastie a že prechod cez podnesterskú hranicu je nevyspytateľný ako ruská ruleta. Ich stála chýbajúca pečiatka v pase potvrdzujúca výstup z Moldavska (ktorú prirodzene moldavské pasové orgány nedávajú, pretože oprávnene nemajú pocit, že by človek návštevou Podnesterska Moldavsko opúšťal) 25 eúr na osobu.

Gagauzsko

Byť v Moldavsku a nevidieť aspoň kúsok jeho vidieka sa nám zdalo trestuhodné. Preto sme si na kišiňovskom nádraží kúpili lístky na maršrutku do Comratu, hlavného mesta Gagauzskej autonómnej oblasti, ktorá vznikla v roku 1994. Žijú tu obyvatelia turkického pôvodu a ich reč je podobná turečtine.

Cesta vedie na juh. Okolo cesty vidieť rozľahlé vinice, sem-tam polia s čerstvo pooranou čiernou hlinou. Táto časť vidieka je udržiavanejšia než tá, ktorú sme videli cestou do Podnesterska. Domčeky v dedinkách sú o niečo zachovalejšie, niektoré sú obložené farebnými vyrezávanými ozdobami. Je to síce gýčovité, ale celkom milé. Aj steny autobusových zastávok sú vykladané farebnými mozaikami na rôzne motívy.

Po necelých dvoch hodinách cesty s krátkou prestávkou v Cimislii sme v Comrate. Pripomína mi to tu skôr dedinu. Na chodníkoch ľudia predávajú med, zemiaky, pracie prášky, farby na vlasy, ponožky a podobný tovar. Po ulici sa vezie gazda na voze ťahanom somárikom, ale našej pozornosti neujde ani to, že pred každým domom stojí auto. V maličkom espresse podávajú praženicu. Pri jej konzu­mácii zo stien na stravníkov vyčítavo hľadia sliepky na plagátoch od UNICEF varujúce pred vtáčou chrípkou.

V miestnej knižnici sa koná výstava obrazov sponzorovaná z Ankary. Milú pani knihovníčku poteší náš záujem. Slovákov tu už raz mali, pred štyrmi rokmi. Knižnica je plná kníh v turečtine – rôzne cestopisy o Turecku, životopisy Atatürka, slovníky. Je to tu také milé, ospalé, vidiecke, nenáhlivé.

Okrem toho sme si turečtinu či skôr gagauzčinu všimli len na pamätnej doske, ktorá v troch jazykoch oznamuje, že tu pracovali koncom 80. a začiatkom 90. rokov ľudia z hnutia Gagauz Halki (Gagauzský ľud), ktorí sa zaslúžili o vznik Gagauzskej republiky.

Náhodnému návštevnikovi Comrat vôbec nemusí pripadať veľmi turecký, skôr ruský. Všade sú nápisy v ruštine a aj ľudia, ktorých sme počuli, sa medzi sebou bavia po rusky. Možno na vidieku je to inak. Gagauzčania sú pravoslávni, takže sme zbytočne hľadali mešitu s minaretom. Je tu len pravoslávny kostol, ktorého zvony hlaholia takmer nepretržite.

Nad budovou miestneho úradu veje aj gagauzská modrobieločervená zástava a pred ňou stojí náš starý známy Lenin. Potešilo nás opätovné stretnutie – ešte sme na svo­jich potulkách bývalým Sojuzom nešli cestami, na kto­rých by sme ho nestretli aspoň raz za 24 hodín. Tu je v póze intelektuála s nejakými písomnosťami pod pazuchou.

V Comrate asi nemajú zavedené vodovody, pretože pred každým domom sú studne s vedrami. Na hlavnom námestí je verejná studňa. Okoloidúci priložia vedro k ústam a pijú. Snáď je ale lepšie príliš neriskovať aj za cenu toho, že sa človek takto dobrovoľne ochudobní o jeden zaujímavý cestovateľský zážitok.

Podľa rôznych zdrojov je v Comrate univerzita, kde na štyroch fakultách študuje 1500 študentov. Predstava replica watches vysokoškolského mesta však býva trochu iná. Toto má podobné čaro ako spomínaná knižnica – všetko je tu milé, ospalé, vidiecke, nenáhlivé.

Myslím, že dve hodiny sú na Comrat tak akurát, hoci by iste nebolo na škodu potúlať sa aj po okolí. To sa však počas krátkeho moldavského pobytu stihnúť nedá. Ale veď nie je nič jednoduchšie, ako tento deficit odstrániť počas nasledujúcej návštevy tejto malej, doteraz trochu neprávom turisticky zaznávanej krajiny.