Marián Sloboda
Jednou jsem byl požádán o referát na téma identity češtiny a slovenštiny, jejich vzájemného vztahu na pozadí sociolingvistické situace v našich zemích. Vznikl tak tento článek, z kterého se vyklubaly zkrácené dějiny spisovné slovenštiny, protože vztah slovenské společnosti k české kultuře a k češtině vznik podstatně ovlivňoval a dramatizoval vývoj spisovné slovenštiny, naopak to však neplatí.
Nabízím proto tento článek nejen svým kolegům z obecné slavistiky a ze slovakistiky, ale i studentům dalších filologií, jako pomůcku ke studiu a jako sociolingvistický pohled do historie našeho východního souseda, jehož těsný vztah k českým zemím ho po mnoho staletí obohacoval, ale zároveň stavěl do kritických situací. Tento rozpor vyplynul ze vztahu, který můžeme nazvat česko-slovenskou asymetrií.
Prosím čtenáře, aby se nenechal odradit prvními dvěma odstavci, které vyjasňují terminologii – záchytné orientační body pro další části textu. Případným zájemcům o téma měl tento článek posloužit jako prostředník k literatuře, která je uvedena na konci. Text byl určen pro studenty, kteří nepocházejí z českého ani slovenského prostředí, tímto je také text poznamenán, za což se omlouvám.
V tomto príspevku budem hovoriť o jazykovej situácii na území dnešného Slovenska a v menšej miere aj o situácii na území dnešného Česka. Jazyková situácia sú všetky jazykové kódy (útvary) a vzťahy medzi nimi na určitom území. Tieto vzťahy sa vyjadrujú v rámci pojmov „sociálna báza“ a „funkčná báza“. Každý jazykový kód má svoju (1) sociálnu bázu, t. j. hovoriacich v rozličných sociálnych štruktúrach, a (2) funkčnú bázu, t. j. sféry pôsobenia. Povaha funkčnej bázy sa v kóde prejavuje ako jeho štýly. Funkčnú bázu by sme mohli zameniť presnejším pojmom „typy komunikačných aktov“ (alebo udalostí). Budem ale hovoriť o funkciách a funkčných bázach jazykových kódov, ako je to v tradícii pražskej lingvistickej školy.
Sociálna a funkčná báza sú dynamické. Dynamikou českých a predovšetkým slovenských jazykových útvarov sa budeme teraz zaoberať. Stredobodom našej pozornosti bude problém konštituovania slovenského spisovného jazyka. Zameriam sa na český vplyv na Slovensku, lebo práve česko-slovenské vzťahy hrali nielen v slovenskej jazykovej otázke zásadnú úlohu.
- Asymetria v česko-slovenských vzťahoch
Po rozdelení Česko-Slovenska 1. januára 1993 sa zmenila aj jazyková situácia v obidvoch krajinách. V Česku sa slovenčina stala menšinovým jazykom a rovnaký je aj osud češtiny na Slovensku. História česko-slovenských vzťahov, ktorá siaha až do 14. storočia, a spoločná história Čechov a Slovákov však vytvárajú na území bývalého Česko-Slovenska špecifickú situáciu.
Keď sa prechádzate po Bratislave alebo akomkoľvek inom slovenskom meste a pozeráte do vitrín kníhkupectiev, uvidíte veľa českých kníh. Keď si pustíte slovenskú televíziu, môže sa ľahko stať, že budú práve dávať film alebo zábavný program v češtine. Pustite si slovenské rádio, budete počuť české piesne. Ak by ste ale čakali slovenčinu v Česku, sklamali by ste sa. Slovenčinu v Česku dnes počuť veľmi zriedkavo. Vo vzťahu českej a slovenskej kultúry je a vždy bola asymetria. Česká kultúra a český jazyk mali na Slovensku vždy vysokú prestíž, hoci niekedy boli postoje k nim dokonca negatívne.
- Čeština a český vplyv na Slovensku
Po zániku Veľkomoravskej ríše, ktorá zahŕňala aj územie dnešného Slovenska a Česka, po vpáde Maďarov na začiatku 10. storočia, sa obidve územia vyvíjajú v rámci rôznych politických útvarov. Dôležité pre česko-slovenské vzťahy je to, že na území Čiech vznikol český štát s vlastnou, českou elitou, zatiaľ čo územie dnešného Slovenska sa stalo jedným z niekoľkých území pod uhorskou vládou.
Šľachta a neskôr, po vzniku a ekonomickom rozmachu miest, aj časť meštianstva bola v Českých zemiach česká, a preto sa používala čeština v širokom rozsahu – v literatúre aj v administratíve. Už v stredoveku sa vyvinul spisovný český jazyk. Rast vzdelanosti a silné česko-uhorské hospodárske a politické styky spôsobili, že na Slovensko prichádzali okrem nemeckých aj českí mestskí remeselníci, odborníci a českí duchovní, ktorí so sebou prinášali spisovnú češtinu. Za reformácie, ktorá začala v Čechách v 1. polovici 15. storočia (husitské hnutie), prichádzali na Slovensko husitské vojská a s nimi ďalší duchovní.
V tom čase sa na Slovensku v písomnej komunikácii používala latinčina. Slovenskému meštianstvu a slovenskej časti nízkej šľachty však v období živého politického a hospodárskeho rozvoja miest nepružná a ťažká latinčina prestávala vyhovovať. Teda tieto dva faktory – prirodzený import češtiny ako vonkajší faktor a potreba pružnejšej komunikácie ako vnútorný faktor spôsobili, že sa od 15. storočia začína v nadnárečovej komunikácii používať spisovná čeština, jazyk blízky slovenským nárečiam a Slovákom zrozumiteľný. Na Slovensku, ktoré bolo pod uhorskou vládou, nebolo žiadne slovenské kultúrne centrum, kde by sa sformoval nejaký spisovný jazyk na základe miestnych nárečí. Prijatie a používanie češtiny bolo prirodzeným a najľahším riešením. Čeština sa však obmedzovala iba na písomné prejavy, nebola hovorenou formou, ale ako spoločný jazyk slovenských hovoriacich zjednocovala dovtedy rozdrobené slovenské oblasti. Chápala sa pre svoju blízkosť k slovenským nárečiam ako vyššia, kultúrna podoba domáceho jazyka. Po rozšírení Lutherovho učenia na Slovensko v 30. rokoch 16. storočia sa rozširuje aj používanie češtiny, ktorá sa totiž prijala v súlade s protestantským princípom hlásania a vyznávania viery v domácom jazyku ako jazyk slovenských evanjelikov. Pre nich čeština nebola len kultovým jazykom – vďaka prestíži, akú mala medzi nimi česká kultúra a čeština, zväčšilo sa jej používanie funkčne aj kvantitatívne. Práve u slovenských evanjelikov badať počiatok idey československej národnostnej a jazykovej jednoty, a to už v 17. storočí. Vtedy (v roku 1620) v Čechách zvíťazila rekatolizácia, čo zblížilo českých a slovenských evanjelikov a spôsobilo migráciu nekatolíckych veriacich na Slovensko, kde síce tiež začala rekatolizácia, ale pomery boli predsa len voľnejšie. Slovenskí evanjelici začali používať jazyk českého prekladu Biblie, tzv. Kralickej Biblie z konca 16. storočia. Teda na Slovensku vznikla tzv. biblická čeština, ktorú používali slovenskí evanjelici.
V 19. storočí v dobe národného obrodenia sa v Českých zemiach vytvorila nová spisovná čeština. O predchádzajúcom období baroka, období silnej germanizácie, sa hovorilo ako o „dobe temnoty“ pre český národ. Tento „syndróm národného údelu“ spôsobil, že obrodenci pri tvorbe novej češtiny nadväzovali až na češtinu obdobia spred porážky českých protestantských stavov (1620). Tu nájdeme príčinu súčasnej českej diglosie (analýzu českej jazykovej teórie a praxe pozri u Starého, 1995). Napriek tomu sa čeština upravovala a vyvíjala v moderný spisovný jazyk podľa potrieb spoločnosti 19. storočia. Stalo sa teda, že literárna tvorba slovenských evanjelikov, ktorí stále písali humanistickou biblickou češtinou, sa dostala medzi podradnú českú literatúru. Tento fakt spoločne s ideami romantizmu a národno-uvedomovacieho hnutia v Európe spôsobil, že mladá generácia evanjelikov opustila v 40. rokoch 19. storočia tézu o československej národnej a jazykovej jednote a prijala tézu o samobytnom slovenskom národe a jazyku. Ani úsilie významného obrodenca Jána Kollára o jednotný jazyk pre Čechov a Slovákov nemalo úspech. Obdobie presadzovania slovenských jazykových útvarov ako spisovného jazyka slovenského národa je prvým kritickým obdobím vo vývoji spisovnej slovenčiny.
- Prvé kritické obdobie: vznik spisovnej slovenčiny
Proces formovania slovenského národa ako národa jazykového začal už v 18. storočí, keď vznikla takzvaná bernolákovčina. Bol to výsledok pokusu slovenských katolíckych intelektuálov o celospoločenský slovenský spisovný jazyk.
Nie všetky oblasti Slovenska boli pod českým vplyvom dostatočne silným na to, aby sa v nich používala v nadnárečovej komunikácii výhradne čeština. Prirodzene sa vytvárali slovenské interdialektálne jazykové útvary v niektorých funkciách spisovného jazyka tam, kde nekonkurovala nielen čeština, ale aj latinčina alebo maďarčina. Maďarčina bola jazykom právnych a administratívnych textov a latinčina v 16.-18. storočí výhradným jazykom odborných textov a tiež jazykom administratívy a práva na celoštátnej úrovni. Významné boli predovšetkým dva interdialektálne jazykové útvary, tzv. kultúrne jazyky: kultúrna stredoslovenčina a kultúrna západoslovenčina. Tieto kultúrne jazyky mali tendenciu expandovať a stať sa nadnárečovým spisovným jazykom, ale až do 18. storočia tomu bránili nepriaznivé hospodárske a sociálne pomery: náboženské a stavovské vojny, turecká invázia, ktorá prerušila obchodné cesty a spôsobila jednak úpadok miest, jednak maďarizáciu Slovenska v 16. a 17. storočí. Vtedy migrovala maďarská šľachta z okupovaného Dolného Uhorska do Horného Uhorska (t. j. na Slovensko). Slovensko zaostalo za západnou Európou hospodársky a kultúrne.
Až v 18. storočí sa situácia zlepšuje. V tom čase katolícky osvietenec Anton Bernolák kodifikoval spisovnú slovenčinu na základe kultúrnej západoslovenčiny. Bernolák sa usiloval o slovenčinu bez cudzích vplyvov, staval sa aj proti českým prvkom v kultúrnej západoslovenčine a proti češtine, ktorú používali slovenskí evanjelici. V bernolákovčine písali a vydávali knihy katolícki kňazi, a preto keď nastali vnútrocirkevné zmeny po smrti cisára Jozefa II. a po Veľkej francúzskej revolúcii, bernolákovčina sa používať prestávala.
Do začiatku 19. storočia mala kultúrna západoslovenčina silnejšie postavenie ako kultúrna stredoslovenčina, no potom sa situácia obrátila a kultúrna stredoslovenčina sa rozširovala aj za hranice stredného Slovenska. Preto v 40. rokoch 19. storočia slovenský učenec Ľudovít Štúr kodifikoval vo svojom diele „Nauka reči slovenskej“ (1846) spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenských nárečí a kultúrnej stredoslovenčiny. Štúrova slovenčina je východiskom súčasnej spisovnej slovenčiny. Za spisovný slovenský jazyk bola verejne vyhlásená v roku 1844 v stredoslovenskom meste Liptovský Mikuláš.
Odôvodnenie svojej kodifikácie podal Štúr v spise „Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“ (1846). Bol presvedčený, že Slováci sú samobytný slovanský kmeň a ako každý slovanský kmeň musia rozvíjať aj svoje nárečie a tak prispieť k rozvoju slovanského národa a jazyka. Za toto chápanie slovanskosti považoval chorvátsky obrodenec Ljudevit Gaj Štúra za separatistu. No čas ukázal a aj dnes ukazuje, že Štúr veľmi dobre analyzoval slovenskú spoločenskú a jazykovú situáciu. Odmietol češtinu ako nepostačujúcu pre rozvoj Slovákov a rozhodol im, že budú mať vlastný spisovný jazyk. Pri kodifikácii vyšiel z gramatiky živého jazyka, čo je zásadné pre celý neskorší vývin situácie, lebo spisovný jazyk vytvorený podľa tohto princípu má vysoký potenciál rozšírenia svojej sociálnej bázy. Na rozdiel od českej jazykovej situácie, štandardná forma slovenčiny je v súčasnosti veľmi rozšírená aj v hovorených prejavoch, dokonca v komunikácii v rodine.
Štúr a jeho slovenčina mali aj silných odporcov. Jedným z nich bol Ján Kollár, ktorý sa po porážke povstania v roku 1949 stal profesorom slavistiky vo Viedni. Svojou autoritou a pročeskou orientáciou spôsobil, že sa úradne presadila čeština ako spisovný jazyk Slovákov a ako jazyk vyučovací. V tom čase ďalší pročeský verejný dejateľ Andrej Radlinský kodifikoval tzv. staroslovenčinu, čo bola mierne slovakizovaná čeština. Na Slovensku nastala chaotická situácia. Okrem maďarčiny, latinčiny a nemčiny tu existovala bibličtina slovenských evanjelikov, Radlinského staroslovenčina, katolícka bernolákovčina v niekoľkých variantoch a štúrovská slovenčina takisto v niekoľkých variantoch. Situácia sa vyriešila v roku 1851, keď sa stretli popredné osobnosti slovenského kultúrneho života a uzavreli tzv. Hodžovsko-hattalovskú dohodu. Za spisovný jazyk Slovákov bola vyhlásená Štúrova slovenčina s úpravami Milana M. Hodžu a Martina Hattalu, najvýznamnejšieho slovenského filológa toho času. Hattala túto slovenčinu kodifikoval v roku 1852 vo svojej „Krátkej mluvnici slovenskej“. Vyšla anonymne a jej úvod bol napísaný opatrne, aby kodifikácia slovenčiny nebola braná ako nepriateľský akt proti rakúskej vláde a úradne zavedenej češtine.
Nasledujúce obdobie žičilo rozvoju novej slovenčiny ako aj slovenskej politickej aktivite. V roku 1863 bola v meste Martin založená Matica slovenská, kultúrne a vydavateľské centrum. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a nástupe maďarizácie Slovenska bola Matica síce zatvorená, no slovenčina už mala svojich autorov a používala sa naďalej, hoci len ako jazyk publicistiky a umeleckej literatúry.
Po vstupe Slovákov a Čechov do spoločného štátu na jeseň 1918 dostala slovenčina veľa nových celospoločenských funkcií. Jej funkčnoštýlové obmedzenie z obdobia Rakúsko-Uhorska a rozvinutosť spisovnej češtiny a českej kultúrno-politickej scény spôsobilo, že po vzniku Československa nastalo pre slovenčinu druhé kritické obdobie.
- Druhé kritické obdobie: „československý jazyk“
Zatiaľ čo prvé kritické obdobie bolo úsilím o samú existenciu slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov, druhé kritické obdobie bolo bojom za identitu, rozvoj a upevnenie slovenčiny ako moderného spisovného jazyka, ktorý sa vyznačuje širokou funkčnou a sociálnou bázou.
V 20. a 30. rokoch 20. storočia badať dve tendencie: unifikačnú a emancipačnú. Obe tendencie mali oporu v spoločenskej a jazkovosituačnej sfére. Unifikačná tendencia bola zozačiatku silnejšia, lebo v obidvoch sférach bol veľký priestor, ktorý ostal po rakúskom a maďarskom živle a nemohol byť rýchlo obsadený slovenským. Slovensku totiž chýbala inteligencia, učitelia, odborníci a úradníci, preto voľné miesta obsadzovali Česi. Mesto Martin prestalo byť hlavným kultúrnym a politickým centrom Slovákov a stala sa ním národnostne zmiešaná a excentricky situovaná Bratislava. V Bratislave bola založená univerzita a na miesta profesorov prišli Česi.
V spoločensko-politickej sfére bol podstatným faktorom, ktorý podporoval unifikačnú tendenciu, čechoslovakizmus – predstava o jednom československom národe s dvoma vetvami – českou a slovenskou – a jednom československom jazyku s dvoma zneniami – českým a slovenským. V štátoch, kde je sociolingvistická situácia konfliktná, bývajú jazykové právne normy formulované explicitne v právnych predpisoch vyššej právnej sily (k tomu Kořenský, 1997). To bol aj prípad prvej Československej republiky, kde bol jazykový zákon súčasťou ústavy. Ide o ústavu Československej republiky z roku 1920 a zákon č. 122/1920. Zákon stanovuje, že „jazyk československý jest státním, oficielním jazykem republiky“. Teda čechoslovakizmus sa stal oficiálne doktrínou.
Prečo „československý národ“? Územie vznikajúcej Československej republiky malo hranice historické, nie etnické, preto sa v Československu ocitlo veľké percento obyvateľstva, ktorí patrili k národnostným menšinám. Česi ako najpočetnejší národ tvorili len necelú polovicu obyvateľstva. (Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1930, čiže po povojnovom odchode časti Maďarov, bolo v Československu 7,4 milióna Čechov, 3,2 milióna Nemcov, len 2,2 milióna Slovákov, 690 tisíc Maďarov a 550 tisíc Podkarpatských Rusov, t. j. Rusínov a Ukrajincov.) Vytvorením československého národa sa teda podstatne vylepšila nepriaznivá situácia na uznanie československého štátu veľmocami.
Obráťme pozornosť k jazykovej situácii. Kvôli intenzívnym kontaktom najmä s písanou češtinou sa všetci Slováci, ktorí vedeli čítať, stávali bilingválnymi. Na Slovensku narastala vzdelanosť, pribúdalo používateľov spisovnej slovenčiny, ale nedostatočné vzdelanie v spisovnom jazyku v prvých rokoch existencie Československa (až za neho sa slovenčina stala vyučovacím jazykom v plnom rozsahu) a tiež silný interferenčný tlak na management reči spôsobili, že sa slovenská spisovná norma rozkolísala. Okrem toho slovenčina nebola dostatočne funkčnoštylisticky diferencovaná, aby mohla bez problémov plniť nové funkcie, ktoré prišli so vznikom Československa. Ozývali sa z českej strany hlasy, ktoré na to upozorňovali a dokonca navrhovali Slovákom, nech sa vrátia k češtine. V roku 1931 vyšli pod vedením českého lingvistu Václava Vážneho „Pravidlá slovenského pravopisu“. Pravidlá pravopisu sú dôležitou kodifikačnou príručkou, ktorá nekodifikuje len pravopis, ale aj gramatické tvary. Mala teda zásadný význam. Upevnila rozkolísanú normu, no bola koncipovaná v duchu čechoslovakizmu, čo pre neustálenú spisovnú slovenčinu znamenalo počeštenie. Avšak v 30. rokoch už dospela nová a početná slovenská inteligencia, ktorú Pravidlá z roku 1931 pobúrili. Založil sa časopis „Slovenská reč“, ktorý mal veľký spoločenský úspech, vplyv a vysokú odbornú kvalitu. Preto sa veľa jeho puristických návrhov v oblasti gramatiky ujalo. V oblasti lexiky purizmus úspešný nebol. Ak sa od 30. rokov hovorí o zbližovaní češtiny a slovenčiny, týka sa to predovšetkým iba lexiky a slovotvorby.
Po okupácii Česka, separácii Slovenska a vzniku samostatného Slovenského štátu v predvečer 2. svetovej vojny už bol purizmus málo opodstatnený a len doznieval (viacej o sociolingvistickej situácii v čase vojnového Slovenského štátu pozri Kačala, 1998, s. 39ff.).
V 30. rokoch teda prebehol rozhodujúci zápas o identitu slovenčiny. V tomto zápase zvíťazila strana, ktorá požadovala plnohodnotnosť, samostatnosť a rovnoprávnosť slovenčiny vo vzťahu k češtine (alebo akémukoľvek inému jazyku). Konštituovanie slovenského národa ako jazykového sa dovŕšilo, a to aj za cenu roztrhnutia dlhej spoločnej, česko-slovenskej literárnej tradície a napriek ekonomickej výhodnosti používania spoločného jazyka, vysokému interferenčnému tlaku tak blízkych jazykov ako sú čeština a slovenčina a napriek dlhodobému českému vplyvu a vysokej prestíži českej kultúry a jazyka na Slovensku.
- Vývin situácie po 2. svetovej vojne
V povojnovom období sa už objavujú iné problémy, problémy spojené (1) so „zbližovacou“ doktrínou komunistickej vlády a (2) s nárastom komunikačného zaťaženia slovenčiny na úkor symbolického.
„Zbližovacie“ čiže unifikačné tendencie sa v uvoľnenejšej politickej atmosfére 60. rokov začali oslabovať. Jedným z hlavných problémov slovenskej lingvistiky sa stala jazyková kultúra. Príčinou tejto skutočnosti je okrem spoločenskej situácie aj prudký nárast počtu používateľov spisovnej slovenčiny, a teda dôraz na vyjadrovaciu a komunikačnú efektívnosť jazyka (Pauliny, 1979, s. 45). Na konferencii o jazykovej kultúre v roku 1966 sa prijala teória jazykovej kultúry a spisovného slovenského jazyka. Teóriu sformuloval Jozef Ružička v dokumente „Tézy o slovenčine“ (u Ružičku, 1970). Pokiaľ ide o česko-slovenské vzťahy, v Tézach sa vraví, že „umelé a násilné zbližovanie slovenčiny a češtiny, ako aj umelé a násilné odďaľovanie slovenčiny a češtiny sú mimojazykové tendencie, ktoré v minulosti boli prejavom buržoáznych ideológií a ktoré v socialistickej spoločnosti nemajú opodstatnenie“ (téza 6). České slová (preberá sa takmer len z lexiky) sa integrujú ako hociktoré iné cudzie slová do spisovnej slovenčiny podľa kritéria funkčnosti a podľa jazykovej praxe. Téma vzťahu češtiny a slovenčiny však nie je v Tézach hlavná. Navrhujú sa tu požiadavky na rozvoj slovenčiny ako „kultivovaného a moderného dorozumievacieho prostriedku celonárodnej platnosti a záväznosti“ (téza 6) a ako „kultúrnej hodnoty“ (téza 12). Povojnové obdobie teda nebolo bojom za identitu slovenčiny, tak ako to bolo v 20. a 30. rokoch, vzťah k češtine sa vyriešil.
Následkom direktívnej jazykovej politiky (k termínu Škiljan, 1988, zvlášť s. 57) po federalizácii Československa v roku 1968 postupne vzniká jazyková situácia, ktorá sa označuje termínom (J. Horeckého) „dvojjazykovosť“. Ide o bilingvizmus (dvojjazyčnosť) so špecifickými črtami. Dvojjazykovosť znamená celospoločenský stav, v ktorom každý môže rozprávať svojím jazykom, pričom si komunikujúci navzájom rozumejú. Táto situácia ostáva zatiaľ aj po rozdelení Česko-Slovenska približne rovnaká (o nej Nábělková, 1998 a tam uvedená literatúra). Výskumy u mladej generácie a situácia v Česku a na Slovensku (ako som ju ilustroval v úvode) však ukazujú, že v Česku dôjde k veľkému oslabeniu schopnosti rozumieť slovenčine, pričom na Slovensku sa situácia zrejme nezmení. Vývoj k tejto asymetrii pomerov sme sledovali v tomto príspevku.