Ján Aláč
Smrť má mnoho podôb, podobne ako mali v minulosti mnoho podôb i predstavy, ktoré sa s ňou spájali. V rámci celku ľudových predstáv, vo vzťahu k ich dodržiavaniu, patrili práve tie, ktoré súviseli so smrťou, k najkonzervatívnejším a najdlhšie pretrvávajúcim. Napriek tomu je väčšina z nich dnes už nenávratne stratená v intimite prežívania viery a náboženských predstáv ľudového prostredia. Vytratili sa spolu so svetom, ktorého boli neoddeliteľnou súčasťou.
Aspoň vo fragmentoch z časti o ich bohatosti, v kombinácii so svojským estetickým a výtvarným cítením, vypovedajú ľudové podoby náhrobníkov z druhej polovice 19. storočia a počiatku 20. storočia, dodnes prítomné na mnohých dedinských cintorínoch stredného Slovenska. Priestorový celok, ktorý je z tohto pohľadu vďaka svojmu výtvarnému prejavu mimoriadne zaujímavý, je tvorený oblasťou Podpoľania, a predovšetkým Detvy, severnými hornatými časťami Novohradu a severovýchodným výbežkom Hontu.
Jednotiacim prvkom takto vymedzeného priestoru, okrem hornatého rázu, bol v minulosti roľnícko – pastiersky spôsob hospodárenia a v sídelnej štruktúre výrazný prvok lazníckeho spôsobu osídlenia. Rozdiel bol len v konfesionálnej príslušnosti obyvateľstva. Detvianskej oblasti dominovalo rímskokatolícke obyvateľstvo. Na severe Novohradu a severovýchode Hontu žili predovšetkým evanjelici augsburského vyznania. Rozdielna konfesionálna príslušnosť určila formu a tvar náhrobníkov. Hroby katolíkov označujú od druhej polovice 19. storočia pre oblasť Detvy typické bohato vyrezávané a maľované drevené kríže. Evanjelici v Novohrade, v dedinách Horný a Dolný Tisovník, Červeňany, Veľký Lom, Ábelová, Suché Brezovo, a Honte v dedinách Sucháň, alebo Dačov Lom, v rovnakom čase začali na hroby svojich zosnulých umiestňovať bohato zdobené kamenné tabule a drevené dosky.
Zhodnosť prostredia a spôsobu života sa prejavili v bohatosti využitia motívov a rozmanitosti podôb ornamentálnej výzdoby obohatenej celkom prirodzene o rozmer farebnosti. Špecifikom náhrobníkov evanjelikov je tiež svojská ľudová poetika. Rozdielnosť je tvare náhrobníkov a v niekoľkých motívoch, ktorých využitie sa viazalo na konfesionálnu príslušnosť. Pre obidve podoby je charakteristická pomerne slušná remeselná zručnosť tvorcov, prirodzený cit pre materiál, rovnako ako podriadenie sa jeho možnostiam a štruktúre. Autormi ľudových náhrobníkov v prostredí evanjelikov i katolíkov boli neškolení remeselníci, ktorých dominantným zamestnaním a spôsobom obživy bola práca na poli. Napriek tomu sú produkty ich tvorivosti dokladom skutočnej remeselnej zručnosti kombinovanej so svojským estetickým a výtvarným cítením, pre ktoré je charakteristická neškolenosť a intuitívnosť. Remeselná zručnosť, potreba sebarealizácie a vyjadrenia sa navonok, našli uplatnenie okrem náhrobníkov i v zhotovovaní rezbou zdobeného pastierskeho riadu, ľudových hudobných nástrojov (píšťal, fujár, gájd), zdobených súčastí ľudovej architektúry, hospodárskeho náradia, ale i krojov.
V rámci ľudového výtvarného prejavu ako celku majú ľudové podoby náhrobníkov špecifické postavenie. Predstavujú prvok, v ktorom sú azda najvýraznejšie zhmotnené duchovné predstavy, ale i mnoho z ľudovej filozofie a poetiky. Ľudové náhrobníky bez ohľadu na konfesionalitu sú pomníkmi skutočnému životu a nielen preto, že v tomto priestore sa náhrobník nazýva pomníkom. Sú spomienkami na ľudí pod nimi, na ich tvorcov, na svet, ktorého boli súčasťou, a ktorý sa nenávratne vytratil. Pri takomto charaktere pomníkov nie je prítomný heroizmus osudových okamihov, ale práve naopak, hrdinstvo každodennosti, a preto ani nestoja v strede sídiel alebo námestí, sú na ich okrajoch, na pomedzí sféry človeka a prírody, z ktorej sa on, človek, postupne vytesnil, no život týchto ľudí bol s ňou ešte stále spätý. Sú zároveň odmietnutím individualizmu a oslavou spoločenstva v jeho vlastnom svete. Skutočnou oslavou jednoduchého človeka, jeho života a viery, oslavou prírody, zo zakomponovanými momentmi smrti a pominuteľnosti, rovnako i nádeje prítomnej napríklad v motívoch znovuzrodenia. Je to krása a umenie prameniace z nutnosti a jednoduchosti v materiálnej rovine, a bohatosti sveta v rovine duchovnej. Tieto pomníky nepodliehali, ako sa to, a v nielen stredoeurópskom priestore veľmi často stáva a stávalo, zmenám a ničeniu z ideologických dôvodov, ale len celkom prirodzenej zmene vkusu a zubu času, a vytrácajú sa spolu so svetom, ktorý reprezentovali.
Detvianske vyrezávané kríže
Kríž je univerzálnym symbolom kresťanstva. K jeho zvýšenému využívaniu v krajine dochádza hlavne pod vplyvom barokovej reformácie. Kresťanská viera tak v omnoho väčšej miere preniká do vizuálnej stránky priestoru života človeka, napríklad v podobe prícestných krížov a plastík, alebo krížov umiestňovaných na miestach, ktoré boli v ponímaní ľudu považované za magické a tajuplné. Zmienená tendencia našla odozvu i ľudovom výtvarnom prejave, a v priestore Detvy sa najvýraznejšie prejavila v zhotovovaní reliéfnou rezbou bohato zdobených drevených prícestných, ale predovšetkým náhrobných krížov, ktorými je tento kraj charakteristický.
Vo vzťahu k výzdobe drevených náhrobných krížov bolo najčastejšie využívané spojenie reliéfnej rezby a jej zvýraznenia polychrómiou. Ďalšou možnosťou bola rezba bez polychrómie. Takto zvolený prístup k výzdobe však kládol omnoho väčšie nároky na zvládnutie a prepracovanie detailov, čo pri predchádzajúcom spôsobe kompenzoval tvorca využitím kontrastnosti farieb. Vizuálne dominantnou časťou náhrobníka bola predná strana, čomu sa podriaďovala i výzdoba. Na prednú stranu kríža nadväzovala výzdoba bočných plôch. Prostredníctvom geometrickej ornamentiky, v podobe rôznych variant ozubení, vlnoviek a vrypov dláta, bola plocha hmoty kríža podelená na samostatné časti, do ktorých rezbár umiestňoval jednotlivé motívy. Veľmi často bol využívaný motív srdca, úponkov viniča, rôznych podôb rastlinných motívov vyrastajúcich spravidla zo srdca, menej z kvetináča alebo vázičky. V centrálnej časti kríža, v mieste prekríženia ramien, boli striedavo využívané dva motívy; dekoratívne stvárnený a do kruhu vsadený monogram IHS alebo JHS, z ktorého uprostred z písmena H vyrastal kríž, alebo bol použitý univerzálny motív šesťcípej rozety. Od centrálneho motívu do všetkých štyroch strán vymedzených ramenami smerovali motívy srdca. Z kresťanskej symboliky sa ďalej využíval kalich s hostiou, alebo hromničná sviečka. V mieste prekríženia ramien kríža býval niekedy umiestňovaný korpus Krista, či už v plastickej podobe – odliaty, alebo plochý – maľovaný na plechu.
Spodná časť kríža bývala hrubšia. Sem rezbár včlenil textovú časť, ktorá vzhľadom na priestorové možnosti bola pomerne strohá, obmedzujúca sa spravidla na základné údaje o zosnulom. Text štandardne začínal formulkou Tu spočíva v Kristu Pánu a zakončený býval slovami Pokoj prachu jeho.
Novohradské náhrobné kamenné tabule
Severné oblasti Novohradu majú mnoho spoločných prvkov s detvianskou oblasťou. Odlišujú sa však konfesionálne. Na severe Novohradu prevládalo obyvateľstvo evanjelického vierovyznania, ktoré hroby svojich zosnulých označovalo drevenými doskami a kamennými tabuľami, vykazujúcimi mnoho podobných prvkov z náhrobnými tabuľami Židov. Špecifickosť tvaru kamenných náhrobníkov, zhotovovaných z mäkkých druhov kameňa – tufu a pieskovca, sa často interpretuje ako štylizácia postavy človeka, no rovnako môžu byť interpretované ako malé oltáriky zasvätené konkrétnemu zosnulému, a skutočne, vo viacerých prvkoch vykazujú podobnosť s renesančnými oltármi evanjelických kostolov rovnakého priestoru.
Ich priemerná výška sa nad úrovňou terénu pohybovala okolo 100–110 cm, ojedinele siahal takýto náhrobník až do výšky postavy človeka. Horná časť kamenného náhrobníka z poslednej štvrtiny 19. storočia – hlava, pozostávala z troch alebo piatich poloblúkov, z ktorých prostredný bol vyvýšený. Do takto vzniknutého priestoru sa koncentrovala podstatná časť ornamentálnej výzdoby. Ľudový kamenár sa snažil v čo najväčšej miere zaplniť ornamentálnou výzdobou priestor, ktorý mu hmota náhrobníka poskytovala. Z tohto dôvodu sa výzdoba neobmedzuje len na prednú stranu náhrobníka, ale je prítomná i na bočných plochách, a vôbec nie výnimočne i na zadnej strane.
Evanjelici boli vo svojom výtvarnom prejave menej limitovaní než katolíci. Je to zreteľné i na ich ľudových náhrobníkoch, kde napríklad takmer úplne absentuje kresťanská symbolika. Využívaná bola široká škála grafických znakov vlastných ľudovému výtvarnému prejavu ako celku. Predovšetkým sa jedná o rastlinnú symboliku, v podobách od realistických po štylizované zobrazenia. Veľmi časté sú rozety, srdcia, hviezdicové a vírivé motívy. Špecifikom novohradských ľudových náhrobníkov boli antropomorfné zobrazenia, ale i stvárnenia vtákov a štylizované podoby chrobákov, ktorých zobrazenie je možné interpretovať ako podoby, v ktorých v ľudových predstavách opúšťa duša telo. Pre priestor Novohradu bol typický i motív ciferníka hodín, ktorého ručičky hovorili o čase úmrtia, tak ako bol zaznamenaný pozostalými. Išlo o zhmotnenie tradičného zvyku, pri ktorom pozostalí po smrti zastavili chod hodín. Vlastné telo náhrobníka pozostávalo z tabule z textom, ktorú po bokoch lemovali plasticky vypracované špirálové pilastre. Ich podoba bola pravdepodobne vizuálnou reakciou na ich prítomnosť na oltároch dedinských kostolov.
Zaujímavá je i textová zložka. Zaznamenané v nej boli štandardne základné údaje o zosnulom, ale často napríklad i príčina alebo podoba smrti, prezývka, koho zosnulý po smrti zanechal, a to všetko zaobalené do svojskej ľudovej poetiky, na úrovni znalostí a schopností ľudového prostredia, ignorujúc gramatické a pravopisné zákonitosti. I v prípade textu bola dominantná intuitívnosť prístupu.
Zhotovovanie novohradských ľudových náhrobníkov z kameňa a dreva je na rozdiel od detvianskych vyrezávaných krížov v čase i priestore dnes už uzavretým fenoménom. Definitívne zaniklo po druhej svetovej vojne. Kríž na rozdiel od kamennej stély, alebo drevenej dosky je univerzálnejším symbolom, ktorého využitie v ľudovom výtvarnom prejave sa neviazalo a neviaže výlučne len na priestor cintorína. Detvianske vyrezávané kríže boli navyše v priebehu 20. storočia povýšené z regionálneho prvku na jeden zo širšieho okruhu symbolov národných. Možné je ich nájsť na Symbolickom cintoríne obetiam Tatier nachádzajúcom sa pod západným svahom Ostrvy v blízkosti Popradského plesa. Stála expozícia detvianskych vyrezávaných krížov je inštalovaná na Kalvárii v Detve, v tesnom susedstve detvianskeho cintorína, kde sú bohato vyrezávané kríže dodnes jeho integrálnou a stále živou súčasťou.
Ľudové náhrobníky evanjelikov augsburského vyznania také šťastie nemali. Z cintorínov ich vytlačili práce profesionálnych kamenárskych firiem, pri ktorých sa regionálne špecifiká vytrácajú, podobne ako pri nich absentuje v minulosti dominantná prevaha individuality a intuitívnosti neprofesionálnych tvorcov nad profesionalizmom a rutinou kamenárskych firiem. Napriek tomu ešte stále možno na cintorínoch, a to nielen stredného Slovenska, nájsť mnoho skvostov ľudového výtvarného prejavu, ktoré v kombinácii so svojskou prírodnou scenériou, v ktorých sú situované pôsobia mimoriadne čarovne a zaujímavo.