Peter Šoltés
Regionálne či krajové identity dotvárajú obraz azda každého národného spoločenstva. Nemci majú Bavorov, Poliaci Slezanov, Chorváti Dalmatíncov, spomedzi Čechov sa niekde viac, niekde menej výrazne vyčleňujú „Moraváci“. U Slovákov sa za najvýraznejšie a najznámejšie pars pro toto všeobecne pokladajú východniari, tesne za nimi Záhoráci a potom dlho, dlho nič. Okrem miesta narodenia, ktoré sa nachádza niekde medzi Popradom a Humenným sa východniari najspoľahlivejšie dajú rozoznať po sluchu. Prízvuk ich (skôr či neskôr) prezradí, bez ohľadu na to, či už hrajú futbal za Celtic Glasgow, alebo sedia za ministerským stolom.
Nárečová výraznosť je však len vonkajším znakom sociálneho fenoménu majúceho hlbšie historické korene a najviditeľnejšie sa prejavujúceho existenciou vyhranených stereotypov o východniaroch. Priebojnosť, dravosť a schopnosť rýchlo sa prispôsobiť – živelnosť a prchkosť – rodinkárstvo a silná religiozita. Do tejto trojkombinácie možno zhrnúť najčastejšie stereotypy, ktoré sa spájajú s východniarmi a upevňujú tak u nich vedomie „inakosti“. Práve v procese vytvárania stereotypov sa tvorí a upevňuje každá skupinová identita. Či už je to v rámci budovania si vlastného pozitívneho „image“, alebo ako reakcia na nelichotivý obraz v očiach „iných“.
Krajová identita
Pomenovanie východniar je pomerne mladé. Vzniklo a rozšírilo sa po rozpade Uhorska, keď 700-ročné župné delenie postupne nahradzovali nové administratívne členenia. Dovtedajšie vymedzovanie sa vo vzťahu k Uhorsku a hlavnému mestu Budapešť nahradil nový geografický a administratívny rámec, obmedzujúci sa na územie (Česko)Slovenska. Po zrušení uhorských žúp v roku 1922 sa regionálna identita Šarišanov, Spišiakov či Zemplínčanov postupne oslabovala. Územnosprávna organizácia Slovenska sa v 20. storočí niekoľkokrát menila. Najdlhšie, od Novotného až do Mečiara (1960-93), existovalo rozdelenie na tri kraje (západo-, stredo- a východoslovenský kraj). Aj súčasné usporiadanie na osem krajov nadväzuje na predchádzajúci model a východniarov rozdelilo do Košického a Prešovského kraja. Súčasne s „budovaním socializmu“ sa tak u východniarov upevňovala aj osobitná krajová identita. Tá sa na jednej strane opierala o vedomie nárečovej výraznosti, folklórnej a mentálnej odlišnosti, no prinajmenšom rovnakú úlohu pri tom zohrávalo aj pripomínanie ich „inakosti“ okolím. Paralelne s identitou východniarov sa však nevytvorilo regionálne povedomie u západných a stredných Slovákov, ktoré by sa navonok prejavovalo existenciou pomenovania „stredniar“ a „západniar“.
Slovjaci
Dnešné vymedzovanie (sa) východniarov od ostatných Slovákov má hlbšie historické korene. Členitý a ťažko priechodný terén sťažoval spojenie Východu s ostatným Slovenskom. Existenciu dvoch prirodzených spádových oblastí na území Slovenska zohľadňovala aj uhorská štátna moc vytvorením dvoch centier daňovej správy, dvoch baníckych komôr ako i vojenských obvodov, z ktorých jeden vždy zahàňal zhruba dnešné východné Slovensko a druhý zvyšnú časť. Kým východoslovenské mestá od stredoveku obchodne a kultúrne komunikovali najmä s Poľskom, Sliezskom, Ruskom, Sedmohradskom a dolným Uhorskom, siločiary stredo- a západoslovenských miest smerovali do Rakúska, Zadunajska, Bavorska a ďalej do západnej Európy. Asi najvýraznejšie sa táto „dvojkoľajnosť“ prejavila v priebehu národného hnutia, ktoré na východnom Slovensku nachádzalo oveľa slabšiu odozvu než na ostatnom území. K postupnej zmene dochádzalo až koncom 19. storočia, najmä v dôsledku príchodu nových skúseností, peňazí a predovšetkým sebavedomia, s ktorým sa z Ameriky domov vracali tisícky mužov a žien.
V prostredí miestnej maďarskej šľachty a pomaďarčenej inteligencie sa ako reakcia na šírenie slovenského národného hnutia zrodil tzv. slovjakizmus. Podľa neho Slovjaci (ako sa niekedy slovenské obyvateľstvo v župách Spiš, Abov, Šariš a Zemplín samo pomenúvalo) sa jazykovo, kultúrne, konfesionálne a svojím historickým vývojom výrazne odlišujú od Slovákov a majú bližšie k Maďarom. Vďaka podpore, ktorú im poskytovali oficiálne kruhy v Budapešti, sa v upravenom šarišskom dialekte vydávali noviny, učebnice, modlitebné knižky a od 70. rokov 19. st. bolo tunajšie nárečie uvedené aj do ľudových škôl. Štúrovská spisovná slovenčina do mnohých obcí na Východe prenikla až po vzniku prvej ČSR. Ešte v roku 1919 bol v Prešove vytlačený Šarišský šlabikár. Vo východoslovenskom nárečí vychádzali aj noviny pre slovenských vysťahovalcov v Amerike a napr. Amerikansko-slovenské noviny mali až do 20. rokov 20. storočia zo všetkých slovenských denníkov najväčší, 20-tisícový náklad.
Slovjacke hnutie, na čele s Viktorom Dvorcsákom, sa zdôrazňovaním odlišnosti Slovjakov od Slovákov snažilo upevniť ich lojalitu voči Svätoštefanskej korune. Pár dní po vzniku Československa dokonca Dvorcsák vyhlásil v Prešove východoslovenskú národnú radu a 11. decembra, pre zmenu v Košiciach, vyhlásil samostatnú Slovjacku republiku a sám sa vymenoval za prezidenta. Jeho „republika“ však zanikla skôr, ako sa o nej väčšina ľudí mimo Košíc a Prešova dozvedela. Dvorcsák potom v Budapešti ďalej vyvíjal aktivity za uznanie slovjackeho národa. Ešte raz ho maďarské vládne kruhy využili, to keď Košice a časť východného Slovenska pripadla v roku 1938 rozhodnutím Viedenskej arbitráže Maďarsku. Jeho snaha presvedčiť ľudí žijúcich v časti východného Slovenska pričleneného k Maďarsku, že nie sú Slováci, ale samostatný národ, opäť narazila na nezáujem a odpor.
Napriek neúspechu slovjackej agitácie sa východná časť republiky v čase vojnovej Slovenskej republiky často vnímala ako „Achillova päta“ slovenského národa, región národne neuvedomelý, ktorému hrozí nebezpečenstvo zo strany maďarskej, a v prípade slovenských gréckokatolíkov i rusínskej agitácie. Pofebruárový vývoj však odstránil väčšinu dôvodov na ostražitosť, hranice sa zabetónovali a celé úsilie smerovalo k tomu, ako splniť úlohy päťročníc.
Dva piva
Vtáka poznáš po perí, východniara po prízvuku. Na rozdiel od spisovnej slovenčiny, kde je akcent na prvej slabike, východniar prisahal doživotnú vernosť penultime. Rozpráva minimálne o polovicu rýchlejšie než „bežný“ Slovák, a keďže ho pri reči nezdržiavajú ani dvojhlásky, ani dlhé vokály, zadýchal by sa pri jeho tempe i netrénovaný Talian. V krčme východniara spoľahlivo odhalíte podľa toho, že namiesto spisovného dve pivá si vypýta dva piva. Nárečia na východ od Tatier totiž, na rozdiel od spisovnej slovenčiny, nerozlišujú pri číslovke dva rod. Doma na Východe preto východniar na všetko hovorí dva (dva dievčatá), a keď sa snaží hovoriť, ako ho učili v škole, hovorí hyperkorektne dve aj tam, kde by nemal (dve rohlíky). A to už nehovorím o situácii, keď východniari, zvyčajne takí, čo si zarábajú na chlieb rukami, začnú v cudzom meste, v obchode či na pošte hutorec, rečovac, hvaric, bešedovac, teda rozprávať „po vichodňarski“. Trvá hodnú chvíľu, kým sa netrénované ucho prispôsobí novej (pre mnohých poľsky znejúcej) melódii, južanskému tempu a mnohým, „akosi inakšie“ znejúcim slovám.
Šaleni vi(c)hodňar
Asi najznámejší prívlastok, ktorým sú častovaní východniari, je šaleni. V tomto prípade však prvotný význam šialený, bláznivý nie je presný. Ide skôr o vyjadrenie zvláštnosti, originality, živelnosti a prchkosti. Táto výbušná kombinácia vlastností je často sprevádzaná povesťou bitkára. „Ostatní“ Slováci tiež pokladajú za značné riziko sadnúť si do krčmy s východniarmi. Najmä pri pití „tvrdého“ sa s nimi neradno merať a fľaša domácej pálenky pred nimi nikdy nie je v bezpečí. V „slovenskej hádzanej“, teda v rýchlosti obracania poldecákov im môžu konkurovať snáď len Rusíni (tu známi aj pod menom Rusnaci), Gorali, Oravci a Kysučania, teda všetko tvrdí chlapi zo severu.
O východniaroch sa tvrdí, že sa rýchlo dokážu prispôsobiť novému prostrediu, a ich adaptabilnosť im pomáha vyšplhať sa po sociálnom rebríku rýchlejšie a vyššie, ako ostatní. Korene tohto stereotypu treba hľadať v dlhej tradícii odchodu za prácou ďaleko od domova – v 18. st. a v prvej polovici 19. st. na Dolnú zem (juhozápadné Maďarsko, Vojvodina), v rokoch 1880-1930 za more a po roku 1945 na Čechy. V prepočte na počet obyvateľov postihol väčší exodus už len Írsko. Iba v rokoch 1881-1913 sa z východného Slovenska vysťahovalo 350 tisíc ľudí. Až socialistická industrializácia v 50. a 60. rokoch, budujúca chemické, strojárske a zbrojárske podniky na zelenej lúke, priškrtila kohútik, ktorým sa Východ zbavoval ľudí, ktorých nedokázal uživiť. Nová prílivová vlna sa zdvihla, keď deti budovateľskej generácie začali odchádzať na štúdium. Hustota východniarov na meter štvorcový sa najmä v Bratislave od 70. rokov permanentne zvyšuje, a už samotný fakt, že sa v hlavnom meste uchytili, je okolím posudzovaný ako dôkaz ich životaschopnosti.
Stereotyp východniarov ako priebojných, ambicióznych a cieľavedomých ľudí v posledných rokoch značne zosilnel, najmä vďaka ich častému výskytu na vrcholných postoch štátu. Východniarmi boli dvaja slovenskí prezidenti Michal Kováč a Rudolf Schuster (aj keď druhý z nich je pôvodom karpatský Nemec z Medzeva), Spišiakom je premiér Mikuláš Dzurinda, zo Šariša je bývalý predseda parlamentu Jozef Migaš. Zemplínčanmi sú minister financií Ivan Mikloš i budúci eurokomisár Ján Figeľ. Pre tých, ktorým by sa zdalo delenie politikov podľa pôvodu banálne a malicherné, odporúčam prečítať si niekedy diskusie na internetových vydaniach niektorého z denníkov. Najmä diskusné fóra pod článkami, ktoré upozorňujú na regionálne rozdiely v životnej úrovni, či v miere nezamestnanosti, by cudzinca veľmi rýchlo zorientovali v slovenských pomeroch. Len na vysvetlenie dodávam, že kým Bratislava s okolím dosahuje takmer 100 % priemeru životnej úrovne v EÚ, v Košickom a Prešovskom kraji je to len o niečo viac ako 40 %.
Nedávno uverejnil týždenník Domino fórum výsledky sociologického prieskumu, ktorý okrem iného zisťoval lokálny pôvod členov elity (politika, obchod, školstvo, veda, cirkvi, médiá). Inšpiroval ho podobný prieskum uskutočnený v britskom The Economist. Zo 47-člennej skúmanej skupiny 11 členov pochádzalo z Bratislavského a 9 z Prešovského kraja; za nimi boli s odstupom Košický a Žilinský kraj (po 5 členov zo vzorky); kraje Nitra a Banská Bystrica mali po 4; Trnavský kraj bol zastúpený dvoma a Trenčiansky jedným členom zo vzorky. Článok uzatvárala glosa: „Minimálne čo sa týka zastúpenia medzi elitou, východ krajiny si nemá na čo sťažovať.“
Ďalším stereotypom sprevádzajúcim nazeranie na slovenskú politiku býva metóda dvojitého metra. O čo ide? Keď zlyhá alebo sa namočí do škandálu či inak verejnosť sklame politik z Trnavy alebo Zvolena, to, odkiaľ pochádza, nehrá väčší význam. Keď sklame niekto narodený na východ od Tatier, málokedy sa zabudne pripomenúť, že to bol ďalší východniar. A tento argument, niekedy skoro až zdôvodnenie, nezaznieva len pri pivných a kaviarenských politických analýzach. Občas sa „prerieknu“ aj novinári, takže napr. v denníku Národná obroda, v komentári na nomináciu Jána Figeľa na eurokomisára zaznelo hodnotenie: „Napriek tomu, že je z KDH a tiež východniar, je úplne normálny človek“.
Letanovce, Luník IX a…
Jednou z mála udalostí na Slovensku, o ktorej informovali médiá skoro v celej Európe, boli rómske nepokoje na prelome februára a marca tohto roku. Zábery vyrabovaných obchodov, nespokojné rómske osady búriace sa proti zníženiu sociálnych dávok, permanentné policajné hliadky a na zásah pripravení kukláči „zviditeľnili“ tento región viac, ako príchod US Steel do Košických železiarní či otvorenie prvého slovenského cestného tunelu pri Spišskom hrade. Rómske getá v Rudňanoch, Sečovciach, košické sídlisko Luník IX, či chatrče slumového typu v Letanovciach (pri Slovenskom raji) sa pravidelne objavujú v televíznych správach a dnes sú už pevnou súčasťou stereotypného obrazu Východu. Ten dotvára problém „azylovej turistiky“, keďže žiadatelia o politický azyl v Belgicku, Veľkej Británii a v Česku sú tiež prevažne východoslovenskí Rómovia. Pre mnohých Slovákov je Východ tá časť Slovenska, kde žije najviac „Cigánov“, ktorí nepracujú, žijú zo sociálnych dávok, kradnú zemiaky a všade, kde sa im to oplatí, žiadajú o politický azyl. Tento stereotyp vychádza z demografických a sociálnych pomerov v rómskej populácii. Asi dve tretiny Rómov, ktorých podľa oficiálnych odhadov žije na Slovensku okolo 400 tisíc (pri sčítaní obyvateľstva v r. 2000 sa k rómskej národnosti prihlásilo len 90 tisíc osôb), žijú v Prešovskom a Košickom kraji. V dôsledku hustej koncentrácie a väčšej izolovanosti od „gadžov“ (Nerómov) sú menej socializovaní a ich životná úroveň dosahuje v mnohých osadách len takpovediac „balkánske parametre“. Pozitívne príklady spolužitia Rómov s majoritným obyvateľstvom priťahujú novinárov nepomerne menej, v dôsledku čoho vyzerá médiami maľovaný obraz temnejší ako skutočnosť.
Christos voskrese
Už od reformácie sa slovenská národná identita formovala v prostredí katolícko-evanjelickej bipolarity. Neplatilo to však na východe Slovenska, kde sa v dôsledku hraničnej polohy sformovala aj v rámci Európy zriedkavá pestrosť konfesií zastúpená u jedného etnika. Okrem dvoch uvedených cirkví sú východniari aj gréckokatolíkmi, kalvínmi a pravoslávnymi. Nie je zriedkavosťou obec, kde vedľa seba stojí kostol s krížom, hviezdou a trojitým krížom. Do tohto obrazu akosi prirodzene zapadá aj ten fakt, že do druhej svetovej vojny boli židia najpočetnejší práve na východ od Košíc. Susedstvo východného a západného obradu viedlo k preberaniu náboženských zvykov, takže v mnohých dedinách na Zemplíne svätia veľkonočné jedlá, paschu, nielen grécki, ale aj rímski katolíci, a na veľkonočný pondelok muži byzantského i latinského obradu oblievajú ženy so slovami christos voskrese.
Náboženská a etnická viacfarebnosť východného Slovenska a z nej vyplývajúca každodenná konfrontácia ľudí patriacich k rôznym cirkevným spoločenstvám, rôznosť liturgických jazykov, náboženských obradov a cirkevných sviatkov sa odrazili aj vo vytvorení spoločenskej atmosféry, v ktorej bola nevyhnutná vzájomná tolerancia. V 20. rokoch minulého storočia to český etnograf Jan Hůsek vyjadril slovami: „…východní Slováci jsou jiní povahou než na příklad Slováci střední a západní. Zvláště patrné je to na jejich nábožensko-církevní snášenlivosti.“
Táto náboženská heterogénnosť neviedla k oslabeniu religiozity a indiferentnosti, ale k jej posilneniu. Východ je pokladaný za „najpobožnejšiu“ časť Slovenska, čo sa navonok prejavuje vysokou účasťou na bohoslužbách a púťach, prebytkom duchovenstva a katechétov či aktívnym vstupovaním cirkevných komunít do každodenného života lokálnych spoločenstiev. Množstvom kostolov postavených za ostatných 15 rokov môže východné Slovensko súperiť dokonca i s Poľskom.
Na tejto pestrej, no zďaleka nie úplnej kolekcii stereotypov, ktoré sa v krajine pod Tatrami spájajú so slovom východniar si možno všimnúť jednu podstatnú črtu. Väčšina stereotypov o východniaroch neprotirečí autostereotypnému obrazu Slovákov, ale sú iba ich preexponovanou verziou. Pracovitosť je v nich nahradená dravosťou, povestná schopnosť Slovákov prispôsobiť sa okoliu dostala kontúry karierizmu a podobne. Odráža sa v nich aj väčšia emocionalita, živelnosť či určitá nezrelosť, teda ide tu o klasickú polarizáciu „racionálny západ – emocionálny orient“. A tak možno povedať, že východniari (presnejšie povedané stereotypy o nich) dnes v slovenskej spoločnosti zohrávajú v mnohom podobnú úlohu, akú mali Slováci v očiach českej verejnosti v období spoločného štátu, a vlastne až dodnes. Keď pred niekoľkými rokmi otváral Bolek Polívka generálny konzulát Valašského kráľovstva v Košiciach, skončil svoju reč slovami: „Všetci sme východniari, len o tom nevieme! Česi sa na nás Valachov pozerajú – aha ich, východniarov! A na Košičanov sa rovnako pozerajú Bratislavčania. A Košičania na Ukrajincov, Rusov, Rusi na Japoncov, Japonci na Američanov. A pre Američanov sme východniari všetci!“