Otazníky nad stabilitou Kirgiska

Zuzana Zalánová

Stabilizácia Kirgizska po etnických nepokojoch v južných regiónoch Oš a Džalalabád stále ostáva nedoriešeným problémom, a to nielen pre krajinu samotnú, ale aj pre medzinárodné spoločenstvo. Rozmiestnenie policajnej misie OBSE, ktorej vytvorenie bolo navrhnuté v reakcii na eskaláciu konfliktu, je v nedohľadne.

Pritom rozsah následkov nepokojov, ktoré je potrebné riešiť, dosiahol rozmerov humanitárnej katastrofy. Z približne 400 tisíc ľudí, ktorí sa v dôsledku konfliktu nachádzajú mimo domova v rôznych oblastiach Kirgizska či v susednom Uzbekistane, sa ešte desiatky tisíc nevrátili do svojich obydlí. Krajine pomohli medzinárodné organizácie UNICEF, UNHCR, WHO, Červený kríž a polmesiac avšak pomoc zďaleka nebola postačujúca. V tomto kontexte sa kirgizská vláda vo svojej reakcii na udalosti sťažovala na malý záujem medzinárodného spoločenstva (Bezpečnostná rada OSN na udalosti nezareagovala) a nedostatočnú materiálnu podporu pri riešení problému hlavne zo strany USA a Ruska, ktoré majú v Kirgizsku vojenské základne Manas a Kant. Zároveň je medzinárodnému spoločenstvu, najmä regionálnym bezpečnostným organizáciám OBSE, Organizácii zmluvy o kolektívnej bezpečnosti či Šanghajskej organizácii pre spoluprácu, vytýkané, že nezareagovali včas na výzvy vlády o pomoc so zastavením krviprelievania.

Diskusie o zriadení medzinárodnej misie skutočne nabrali reálne kontúry až po opadnutí najväčších nepokojov, pričom oneskorená reakcia mala podľa analytikov rôzne príčiny. Rusko sa zasadzovalo za akciu regionálnej Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, avšak podľa zakladacej zmluvy tejto organizácie takáto intervencia je možná len v prípade externého ohrozenia jej členov. Navyše hrozí blokovanie takéhoto kroku zo strany Uzbekistanu či Bieloruska, ktoré by sa obávali, že Rusko môže daný príklad použiť ako precedens pri riešení podobnej situácie na ich území. Policajná misia OBSE (v rozsahu 52 neozbrojených pozorovateľov) bola presadzovaná hlavne zo strany USA. Misia bola navrhovaná aj v súvislosti so súčasným kazašským predsedníctvom OBSE, keďže sa jedná o suseda a kľúčového partnera Kirgizska. Pomalá reakcia OBSE na kirgizské krviprelievanie bola zdôvodnená komplexnou štruktúrou organizácie, v ktorej jej 56 členov rozhoduje o rozmiestnení jednotiek OBSE na základe konsenzu.

V súčasnosti misia takýto mandát od OBSE získala, ale je otázne, či si samotní Kirgizi vôbec želajú jej prítomnosť v krajine. Premenlivá pozícia biškekskej vlády balansuje medzi súhlasom (v snahe zlepšiť svoj zahraničnopolitický kredit a poistiť si príjem pomoci v hodnote 1 miliardy amerických dolárov sľúbených medzinárodnou donorskou konferenciou 24. júla) a nesúhlasom (v obave pred vnútropolitickou opozíciou voči misii). Odporcovia misie varujú pred negatívnym prijatím cudzích jednotiek u lokálneho obyvateľstva, čo by mohlo obmedzovať výkon misie v postihnutých oblastiach. Obavy Kirgizov pramenia zo skúsenosti so sovietskymi vojskami, ktoré v roku 1990 do krajiny prišli riešiť nepokoje medzi Uzbekmi a Kirgizmi. Ich šesťmesačné pôsobenie bolo spojené so zatýkaním mnohých Kirgizov, pričom nevynaložili dostatok úsilia na hlbšiu analýzu udalostí, ktorá by viedla k objektívnym záverom. Obyvatelia sa preto obávajú, že diskutovaná misia OBSE by mohla mať podobný priebeh. Mnohí etnickí Kirgizi sa pritom domnievajú, že prípadná misia by viedla k vytvoreniu separátneho Uzbekistanu, podobne ako Kosova v prípade Srbska. K takýmto názorom zároveň prispieva nedostatočná informovanosť o prípadnom pôsobení misie, keďže centrálna vláda doteraz verejnosť neoboznámila s konkrétnymi úlohami, ktoré by misia vykonávala. Alternatívny pohľad vychádza zo značne skreslenej prezentácie júnových udalostí oficiálnymi úradmi v Biškeku. Aj napriek objektívne preukázanej väčšine obetí uzbeckého pôvodu (napr. väčšina zničených domov bola uzbecká, pričom susediace kirgizské obydlia ostali nedotknuté; väčšina utečencov bola uzbeckého pôvodu), úrady oficiálne pripisujú väčšiu vinu za júnové udalosti práve etnickým Uzbekom. Zároveň dochádza k značným nezrovnalostiam pri mediálnom obraze udalostí (napr. fotografie zničených uzbeckých domov sú na internetových spravodajských stránkach prezentované pod článkami popisujúcimi obete a škody u etnických Kirgizov). V tejto súvislosti je v odpore voči prípadnej medzinárodnej misii možné vidieť aj snahu zabrániť externému prešetreniu júnových udalostí.

Nehľadiac na diskusie ohľadne misie, jedinou istotou v súčasnej neistote je, že centrálna vláda nemá situáciu plne pod kontrolou, čo je plne vidieť v prípade južných oblastí. Primátor južnej metropoly Oš, Melis Myrzakmatov ešte tesne po prevrate prejavoval lojalitu Bakijevovi a aj po svojom preorientovaní sa na „víťaznú stranu“ si uchoval blízke väzby s klanom exprezidenta. Po etnických nepokojoch, v ktorých držal stranu Kirgizom, si Myrzakmatov vyslúžil nálepku „národného hrdinu“. Táto popularita mu značne pomohla pri posilňovaní vplyvu v regióne, čo sprevádza často autonómne rozhodovanie bez predošlých konzultácií s centrálnou vládou. Napríklad v reakcii na Biškekom avizované plány na vyslanie neozbrojených vojsk OBSE na juh Kirgizska Myrzakmatov už zorganizoval niekoľko protestných zhromaždení. Pozícia primátora sa ukázala neotrasiteľnou najmä v súvislosti so správami o jeho avizovanom odvolaní 18. augusta, ktoré spustili vlnu protestov. Zároveň sa opätovne potvrdila nestabilná pozícia dočasnej vlády, ktorá v obave pred ďalšími nepokojmi Myrzakmatova ponechala vo funkcii. Tento fakt len posilňuje separatizmus južných oblastí, ktoré de facto ovládajú klany autonómne od centrálnej vlády.

K zlepšeniu situácie nepomáha ani krátkozraká politika vlády pri rekonštrukcii mesta Oš. Biškek ponechal Myrzakmatovi voľné pole pôsobnosti pri realizácii plánu spoločných obydlí Kirgizov a Uzbekov. Táto zhora riadená integrácia však zároveň znamená presídlenie tradične viac usadených a na pôdu fixovaných Uzbekov z ich pôvodných domovov, ktorí sa logicky proti tomuto rozhodnutiu búria. Navyše sú tieto iniciatívy v rozpore so závermi medzinárodnej donorskej konferencie z júla 2010, ktoré počítali s vyčlenením 1 miliardy dolárov, mimo iné aj na projekt opätovného vybudovania zničených (uzbeckých) obydlí na ich pôvodnom mieste. Riadenie štátu týmto smerom však len prispieva k ďalšej eskalácii etnického napätia, čo ešte viac oslabuje pozíciu Biškeku a nahráva do karát južným politikom. Nový pohľad na rozmiestnenie síl prinesú októbrové parlamentné voľby, ktoré zároveň budú ďalšou previerkou vnútropolitickej stability krajiny.

Autorka je studentkou Bezpečnostních studií FSV UK

Pozadie etnických pogromov v Kirgizsku

Etnické strety, ktoré eskalovali 10.-14. júna 2010 v južnom Kirgizsku, predstavujú najťažšiu skúšku stability v stredoázijskom regióne od tadžickej občianskej vojny v rokoch 1992-97. Situácia v Oši sa zradikalizovala v noci 10. júna, keď sa malá roztržka medzi uzbeckými a kirgizskými mladíkmi premenila na masové krviprelievanie. V ranných hodinách sa niekoľko Uzbekov údajne vlámalo do obchodov a medzi Kirgizmi sa rýchlo rozšírila správa, že Uzbeci sa dostali do univerzitných internátov a znásilnili a zabili jedno kirgizské dievča (v súčasnosti sa skôr prijal názor, že tieto udalosti boli vymyslené). Kirgizi vyšli do ulíc a na niekoľko dní terorizovali oblasť Oš (násilie sa 12. júna rozšírilo aj do Džalalabádu, ktorý bol už v máji dejiskom protivládnych demonštrácií) sériou dobre zorganizovaných útokov, ktoré sa spravidla končili brutálnym upaľovaním obetí.

Predvoj udalostí možno nájsť už v roku 1990, keď došlo k doteraz najvýraznejšiemu stretu medzi etnickými Uzbekmi a Kirgizmi. Hlavnou príčinou vtedajšieho sporu bolo problematické rozdeľovanie pôdy pôvodne patriacej pod kolchozy, ktorých pracovníci boli prevažne Uzbeci. Na druhej strane stáli kirgizskí aktivisti, ktorí v Oši chceli vybudovať „čisto kirgizské osídlenie“. Smrť šiestich uzbeckých demonštrantov spustila hromadnú uzbeckú odvetu, ktorú sa podarilo zastaviť až sovietskym vojskám. Tie v krajine ostali až 6 mesiacov, avšak vzájomná averzia medzi obomi národnosťami pretrvala aj po ich odsune – Kirgizi boli vnímaní ako protežovaní štátom, Uzbeci z pohľadu Kirgizov zbohatli za podozrivých okolností.

Jedným zo spúšťacích faktorov udalostí roku 2010 (podobne ako v roku 1990) boli socioekonomické problémy – Kirgizsko je po Tadžikistane najchudobnejším štátom postsovietskeho bloku. Navyše oblasti Oš a Džalalabád, ktoré sú súčasťou husto obývanej Ferganskej doliny, dlhodobo charakterizovanej zložitou etnickou štruktúrou a socioekonomickými problémami, patria k najchudobnejším v krajine. Najviac ohrozenou oblasťou ostávajú južné regióny Kirgizska. Podľa rozšíreného názoru nebolo júnové krviprelievanie spôsobené vzájomnou averziou medzi Uzbekmi a Kirgizmi, ktorí vedľa seba nažívajú už stáročia, ale išlo o dopredu premyslenú (a sčasti financovanú) akciu.

Provizórna vláda Kirgizska už vo svojej prvej reakcii na udalosti obvinila z ich organizovania bývalého prezidenta Kurmanbeka Bakijeva a jeho klan, ktorí tak údajne chceli destabilizovať ústrednú vládu s cieľom opäť prevziať moc v štáte. Najviac citované vysvetlenie pozadia konfliktu vidí jeho príčiny v pestrom etnickom zložení regiónu, ktorý bol dlhodobo ťažko skúšaný zle vedenou politikou štátu.

Uzbeci sú v súčasnosti druhou najväčšou etnickou skupinou v Kirgizsku. Až na malé výnimky sú lokalizovaní na juhu krajiny (44% z uzbeckej menšiny je sústredených v oblastiach Oš a Džalalabád, najchudobnejších regiónoch krajiny s najväčšou mierou pôrodnosti). Z tejto perspektívy boli po aprílovom štátnom prevrate Uzbeci motivovaní demokratickými prísľubmi novej vlády a faktom, že väčšina jej predstaviteľov bola z „ruského“ severu krajiny, ktorý tradične viac sympatizuje s ich nárokmi. Ich znovu nastolené jazykové a kultúrne požiadavky však narazili na skutočnosť, že Kirgizi obzvlášť citlivo vnímajú zásahy ohrozujúce ich vlastné kultúrne prežitie. Zároveň protestujúci nevzali do úvahy možnosť, že kirgizské politické strany v rámci svojich predvolebných programov použijú protiuzbeckú kartu.

V súčasnej nestabilnej vnútropolitickej situácii a neistote ohľadne (z pohľadu Uzbekov želaného) rozmiestnenia misie OBSE hrozí, že Uzbeci sa pri ich opakovanej diskriminácii obrátia s požiadavkou o zaistenie ich bezpečnosti k militantným moslimským organizáciám, hlavne k regionálne silnému Islamskému hnutiu Uzbekistanu a Hizb-ut-Tahrir, pre ktoré by takáto situácia priniesla oživenie aktivít po rokoch stagnácie. Zároveň v tejto súvislosti jeden z najväčších otáznikov nad stavom bezpečnosti v regióne predstavuje vývoj situácie po plánovanom odsune amerických vojsk z Afganistanu. Podľa niektorých vyjadrení, je zrejmé, že základňa USA pri kirgizskom letisku Manas nebude po odsune vojsk potrebná, a môže dôjsť k politickému tlaku (najmä zo strany Ruska) na jej uzavretie, ktoré je podľa nájomnej zmluvy možné s 6-mesačnou výpovednou lehotou. Blízkosť Afganistanu, bujnenie lokálnych kriminálnych gangov, rozmach obchodu s drogami a oživenie aktivít mnohých islamských radikálnych hnutí ako Hizb-ut-Tahrir, Islamské hnutie Uzbekistanu a Al-Káida na území Kirgizska prispieva k už aj tak zložitému mixu problémov krajiny a znižuje šance na skoré zlepšenie jej bezpečnostne situácie.

 

Tagged:

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *