Pavel Szobi
Slovenská republika je jedným z desiatich štátov, ktoré sa 1. mája tohto roku stali členmi Európskej únie. Len málokto si dnes ale uvedomuje, že príchodom tejto udalosti sa nezmenil len život samotných obyvateľov Slovenska, ale aj ich krajanov, ktorí v menších či väčších skupinách obývajú územia ostatných členských krajín Únie. Medzi takéto skupiny patria aj jazykové ostrovy etnických Slovákov žijúcich v Maďarsku. Pre širšiu verejnosť je často existencia týchto slovenských sídel neznáma, čo je prirodzeným dôsledkom malého mediálneho a publicistického záujmu o túto oblasť. Vzhľadom na alarmujúci stav slovenskej národnostnej menšiny je ale potrebné venovať tejto problematike väčšiu pozornosť.
Na Dolnú zem…
Pri sledovaní prítomnosti slovenského etnika v Maďarsku je nezanedbateľný predovšetkým jej historický aspekt: Prví Slováci sa na Dolnej zemi, ako sa dnešné územie Maďarska v uhorských intenciách pred rokom 1918 nazývalo, objavili už koncom 17. storočia, teda v dobe, kedy sa Habsburgovcom podarilo potlačiť turecké nebezpečenstvo v stredoeurópskom priestore. Mierová zmluva uzavretá roku 1718 v Požarevci osmanskú hrozbu definitívne eliminovala. Pod správu uhorskej koruny sa tak vrátili dlhodobo odcudzené územia, ktoré boli poznamenané tureckým hospodárením, vojnovým násilím, ale aj morovými ranami, ktoré tieto oblasti v druhej polovici 17. storočia niekoľkokrát postihli. Obyvateľstvo sa tu ukázalo byť natoľko zdecimované, že mnohé kraje zostávali dlhoročne neobrábané, pustli a menili sa v nehostinné močariny, inde naopak v suché a horúce stepi.Keďže však Dolná zem už oddávna bola známa svojou úrodnou pôdou, vzbudila záujem predovšetkým v hornouhorských, prevažne slovenských stoliciach, kde sa v tomto období začínalo prejavovať relatívne preľudnenie. To bolo spôsobené zväčša zastaralým spôsobom obrábania pôdy, ktorá nemohla uživiť pomerne rýchlo vzrastajúci počet obyvateľstva.Keď sa na získané územia vracali potomkovia pôvodných vlastníkov z rodín Harruckernovcov, Grassalkovichovcov, Károlyiovcov, Podmaniczkych a iných, boli si vedomí nedostatku pracovných síl, ktorý vážne ohrozoval hospodárnosť znovunadobudnutých majetkov. Jediným možným riešením pre nich bolo vytvoriť také podmienky, ktoré by na ich pôdu prilákali čo najviac poddaných z iných kútov Uhorska a umožnili tak rekultivovať zanedbané statky.Je zaujímavé, že väčšina panstiev zostala v rukách štátu, pretože len málo bývalých vlastníkov mohlo dokumentačne odôvodniť svoje vlastnícke práva na stratené majetky. Preto v mnohých prípadoch pripadla úloha zaľudniť pusté oblasti Korune, ktorá na lákanie nových usadlíkov hojne využívala svoje finančné zdroje. Nielenže prisťahovalcom poskytla berné úľavy, dokonca im neraz preplácala náklady na cestovanie do nových domovov a formou nenávratnej pôžičky dávala do užívania ťažný dobytok či materiál na stavbu usadlostí.Tak možno vysvetliť hlavné podnety pre kolonizačné vlny Slovákov v rokoch 1711 až 1740, kedy sa s celými rodinami vo vidine prísľubu oslobodenia od daní a neobmedzeného záberu pôdy sťahovali do okolia Budína, ale aj do vzdialenejších oblastí juhovýchodného Maďarska.Avšak už predtým, než prišli noví zemepáni a Koruna s cieleným programom osídľovania, dostávali sa na Dolnú zem osadníci predovšetkým živelne. Už koncom 17. storočia bývalo totiž zvykom, že pred žatvou chodievali robotníci z Horniakov (približne oblasť dnešného Slovenska) na Dolniaky a zostávali tu na sezónne poľné práce 6 až 7 týždňov. Pomáhali väčšinou pri žatve alebo vo viniciach, pričom pracovali buď za mzdu alebo „z rúsu“ (za určitý podiel z obilia). Keď sa potom na jeseň vracali domov, stihli na svojich poliach porobiť najnutnejšie práce. Už vtedy však existovali jednotlivci, ktorí nemali chuť vracať sa domov a zostávali na Dolnej zemi.Hoci najstaršie archívne doklady o sezónnych poľnohospodárskych prácach pochádzajú z prelomu 16. a 17. storočia, je veľmi pravdepodobné, že ide o sociálny jav historicky starší, ktorý pretrval až do konca prvej svetovej vojny. Neexistujú však pramene, ktoré by nám udávali dôveryhodný počet týchto robotníkov, preto ho nemožno presnejšie odhadnúť.Dôležitú skupinu novousadlíkov tvorili poddaní z chudobných severných stolíc, ktorí utekali od povinností a rastúcemu tlaku tamojších zemepánov. Predpokladá sa, že do polovice 18. storočia takto ušlo zo slovenských stolíc približne 18 až 20 tisíc poddanských rodín.Nezanedbateľnú rolu pri sťahovaní však hrali aj konfesijné príčiny, o čom svedčí skutočnosť, že v počiatočných prisťahovaleckých prúdoch prevládali rodiny augsburského vyznania. Hoci v neskoršom období na Dolnú zem v rôznej miere prichádzali aj zástupcovia rímsko- a gréckokatolíckej cirkvi, mnohé obce zostali na dlhý čas jednoznačne evanjelicky profilované. Je príznačné, že katolícki osadníci pomerne rýchlo splývali s maďarským obyvateľstvom, zatiaľčo evanjelici viac ľpeli na tradíciách krajov, z ktorých prišli, a vyvinulo sa u nich silné národné povedomie.Celkovo možno slovenské vysťahovalectvo na Dolnú zem v 18. a 19. storočí odhadnúť na viac ako 40 tisíc rodín (vyše 200 tisíc osôb). Hlavnými strediskami dolnozemských Slovákov na území dnešného Maďarska stali sa obce Békešská Čaba (Békescsaba), založená už v roku 1718, Sarvaš (Szarvas) a Níreďháza (Nyíregyháza), ktorú založili samotní Čabania a Sarvašania v roku 1754. Neboli to len sídla, v ktorých slovenský živel prevládal, stali sa aj centrami slovenskej kultúrnej a národnej osvety, o ktorú od počiatku dbali hlavne erudovaní evanjelickí kňazi a učitelia. Zakladali tu školy, ktoré boli až do polovice devätnásteho storočia jedinými vzdelávacími ištitúciami na Dolnej zemi, rozvíjala sa osobitá literatúra i kultúrnospoločenský život.
Rozvoj školstva a inteligencie
Na prvé miesto spomedzi najvýznamnejších dolnozemských slovenských intelektuálov sa zaradil Samuel Tešedík (1742-1820). Tento vynikajúci učenec a pedagóg ovplyvnený myšlienkami J. J. Russeaua pochopil potrebu vzdelávania dolnozemských roľníkov a založil v meste Sarvaš Institutum oeconomicum, prvú poľnohospodársko-priemyselnú školu v Uhorsku. Za spolupracovníkov a profesorov získal Tešedík uznávaných odborníkov, ako všestranne vzdelaného Andreja Školku, prírodovedca Samuela Bredeckého, Gašpara Bretschneidera, Juraja Kristoffyho a ďalších.Už od roku 1802 však existovalo v meste Poľný Berinčok (Mezőberény) nižšie evanjelické seniorálne gymnázium, o ktoré bol od začiatku veľký záujem. Bolo totiž jediným svojho druhu v dolnozemskej oblasti na juh od rieky Tisa (Tisza). Pri gymnáziu vznikla učiteľská škola, kde sa istý čas fakultatívne prednášal slovenský jazyk, no v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia sa stala škola miestom, odkiaľ vychádzali silné maďarizačné tlaky.Z gymnázia v Mezőberény sa rekrutoval aj významný dolnozemský historik, Ľudovít Augustín Haan (1818-1891), ktorý sa ako prvý podrobne venoval dejinám slovenských obcí na Dolnej zemi. Bol aktívnym členom Matice slovenskej a prispieval svojimi poznatkami do vedeckých a kultúrno-spoločenských časopisov, ktoré vychádzali na Slovensku. Celková Haanova činnosť sa zameriavala na zbližovanie a porozumenie medzi národmi – aj medzi slovenským a maďarským etnikom. Preto je jeho práca hlavne v dnešných časoch hodnotená viac než pozitívne.
Medzivojnové obdobie
Dolnozemská slovenská inteligencia zostávala však na rozdiel od národovcov na Slovensku značne prouhorská. To bolo jednou z príčin, ktoré viedli k pomalej, ale systematickej maďarizácii slovenských oblastí. Táto tendecia sa po roku 1918 pod kuratelou horthyovského režimu zmenila na dôsledne sledovaný cieľ. Maďarské štátne orgány totiž v roku 1922 zrušili inštitúciu Ministerstva pre národnostné otázky a riadením národnostnej politiky bol poverený národnostný odbor Úradu ministerského predsedu. Pre jednotlivé národnostné menšiny v potrianonskom Maďarsku (teda v hraniciach určených Trianonskou mierovou zmluvou po skončení prvej svetovej vojny) mali byť vymenovaní vládni komisári. Nakoniec však v roku 1921 došlo len k vymenovaniu vládnych komisárov pre Slovákov (A. Pecháň), Rumunov (J. Siegescu) a v roku 1922 ešte vládneho komisára pre Nemcov (J. Steurer). Cieľom týchto komisárov však nebolo sledovať priaznivý kultúrny a jazykový vývoj im na starosť udelených národnostných menšín. V skutočnosti bola ich prvoradou úlohou snaha o čo najrýchlejšiu asimiláciu s maďarským obyvateľstvom.Na začiatku 30. rokov bol z týchto vládnych komisárov aktívny už len dr. Adolf Pecháň (Pechány). Ten bol pôvodom Slovák, ktorý sa však už v predvojnových časoch stotožnil s myšlienkou uhorského národa a toto presvedčenie (tzv. renegátstvo alebo maďarónstvo) si uchoval aj po rozpade podunajskej monarchie a vzniku Československa. Vo svojej roli vládneho komisára bol nesmierne horlivý. Veľký dôraz kládol na koordináciu maďarizácie prebiehajúcej v školách a v kostoloch s ďalšími vlasteneckými kultúrnymi podujatiami, ktoré sa organizovali v Slovákmi obývaných obciach. Pecháň z vlastnej iniciatívy ostražito pátral po minulosti a súčasnej činnosti málopočetnej slovenskej inteligencie v Maďarsku, pričom nebolo neobvyklé sledovanie podozrivých osôb, kontrola ich korešpondencie a poštových zásielok. Mimoriadnu ostražitosť venoval Pecháň otázke dovozu slovenských kníh a tlače zo susedného Československa.Pomerne nízke počty slovenského obyvateľstva z dôvodu veľkej roztrúsenosti jazykových ostrovov a maďarská vyhláška ministerstva školstva, ktorá zaručovala zachovanie alebo zriadenie národnostných škôl v obciach, ktoré sa naplnia najmenej 40 žiakmi inej národnosti, umožnili zavádzanie tzv. zmiešaného vyučovania. Tak sa v maďarských školách vyučovalo v maďarskom jazyku aj v obciach, v ktorých žili Slováci. Slovenské deti mohli v týchto školách navštevovať hodiny slovenského jazyka, väčšinou však dávali prednosť slovenským menšinovým školám. Situácia bola odlišná len v cirkevných školách, kde zostalo vyučovanie v slovenskom jazyku zachované.Slováci v medzivojnovom Maďarsku sa však rýchlo maďarizovali. Prispieval k tomu nedostatok slovenských škôl, rozsídlenie v mestských centrách, včleňovaných do štruktúr maďarskej spoločnosti a, samozrejme, Pecháňova tvrdá asimilačná politika.
Myšlienka repatriácie
Druhá svetová vojna priniesla mnoho zmien, ktoré nemali minúť ani slovenské dolnozemské etnikum. Maďari na Slovensku a Slováci v Maďarsku boli v mysliach politikov často chápaní ako dve proti sebe stojace skupiny. Teória vzniku čisto národnostných štátov viedla československú exilovú vládu už v roku 1943 k myšlienke odsunu maďarskej menšiny z povojnového Československa. Snaha československých orgánov o transfer Maďarov na spôsob odsunu sudetských Nemcov však nezískala súhlas mocností na Postupimskej konferencii. Preto sa československá vláda zamerala na možnosť výmeny maďarského obyvateľstva zo Slovenska za slovenských krajanov z Maďarska. Maďarská vláda sa však postavila proti presídľovaniu obyvateľstva a vyvíjala silnú protipropagandu. Vyzývala Slovákov, aby zostali v Maďarsku a sľubovala im menšinové práva, včítane škôl a spolkového života. Činila tak predovšetkým z materiálnych dôvodov. Maďarsko nemienilo prijať na svoje územie 600 000 nových chudobných obyvateľov výmenou za malú rozlohu pôdy, zanechanú oveľa menším počtom odchádzajúcich Slovákov.Pod vplyvom maďarskej propagandy sa asi 20 tisíc Slovákov z pôvodných asi 90 tisíc prihlásených na presídlenie odhlásilo a zostalo v Maďarsku. Ostatní podstúpili utrpenie transferu a hľadanie nového domova, aby sa v ďalších rokoch ocitli najmä v pohraničných oblastiach českých zemí, ktoré tak z veľkej časti zaľudnili po odsune sudetonemeckého obyvateľstva.Nepremyslený a bolestný program repatriácie viedol k ďalšiemu oslabeniu slovenského etnika v Maďarsku a pri sčítaní obyvateľstva v roku 1990 sa k slovenskej národnosti oficiálne prihlásilo už len 10 459 osôb.
Súčasnosť
V súčasnosti je v zmysle vymedzenia národnostného zákona v Maďarsku evidovaných a taxatívne vymenovaných trinásť národných a etnických menšín. Slovenská menšina je v poradí treťou najpočetnejšou (po nemeckej a chorvátskej menšine). Slováci, na rozdiel od ostatných národností žijúcich v Maďarsku, disponujú dôležitou, historicky danou špecifickou črtou, ktorá mala (a nesporne aj naďalej má) veľký vplyv na ich etnickú identitu. Je pre nich totiž charakteristické, že sú silne emocionálne i kultúrne viazaní k Maďarskej republike, k maďarskému národu, s ktorým už po stáročia spoločne žijú. Táto skutočnosť je determinovaná faktom, že Slováci žijúci na území súčasného Maďarska sa vymkli z jednotného materského národa tak, že i naďalej zostali v tej istej krajine. Aj ich následné migračné procesy sa udiali v rámci toho istého štátneho útvaru, keď vlastne išlo len o presídľovanie z jednej časti územia na druhú. Dôsledkom týchto skutočností je bipolárna, zmiešaná, dvojitá (slovensko–maďarská) etnická identita. O to viac prekvapuje, že po demokratizačných zmenách v Maďarsku a silnej vnútornej aktivizácii minority sa k slovenskej národnosti prihlásilo v roku 2001 až 17 693 osôb, teda o vyše 70% viac než v roku 1990. Tu je však na mieste poznamenať, že skutočný počet etnických Slovákov v Maďarsku, ktorí z rôznych príčin nepociťujú potrebu verejne deklarovať svoju príslušnosť k slovenskej národnosti, ale ovládajú slovenčinu, alebo je tá materinskou rečou jedného z rodičov, niektoré štatistiky odhadujú až na 120 tisíc.Najnovšia maďarská spoločenskovedná a národnostno–historická literatúra charakterizuje v Maďarsku žijúce národnosti ako menšiny disponujúce s celkovým slabým národnostným povedomím. Konštatuje sa v nich, že Slováci sú v tomto smere oproti ostatným minoritám žijúcim v Maďarsku v najnevýhodnejšej situácii. V súčasnosti totiž napomáha pri rozpade zvyškov slovenských komunít a prejavovaniu jednosmerných asimilačných tendencií smerom k maďarskému etniku ich slabá väzba k pôvodnej vlasti. Tá totiž potrebu ochrany a vzdelávania svojich krajanov nepovažuje za svoje prioritné poslanie. Napriek tomu, že v Maďarsku existujú tri slovenské základné školy (Sarvaš, Slovenský Komlóš, Nové Mesto pod Šiatrom) a dve gymnáziá (Békešská Čaba, Budapešť), chýbajú financie nielen na ich ďalší rozvoj, ale vôbec na základnú činnosť, ako i na vysielanie a platenie kvalifikovaných slovenských pedagógov. Túto medzeru sa sťažka snažia vyplniť organizácie ako Celoštátna slovenská samospráva, Zväz Slovákov v Maďarsku, Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, Čabianska organizácia Slovákov, Dom slovenskej kultúry, či Slovenská samospráva v Budapešti, ktorých udržiavanie takisto nie je dostatočne kryté a zaštítené domácimi inštitúciami.Tento žalostný stav je v ostrom protiklade so snahou maďarských vládnych kruhov pomáhať svojim krajanom v zahraničí. Vďaka nej sa slovenská vláda uvolila ešte minulý rok založiť na území Slovenskej republiky Maďarskú univerzitu. Nedávno uplatnený zákon o zahraničných Maďaroch, zvýhodňujúci občanov maďarskej národnosti, vyvolal síce v susedných štátoch rozporuplné reakcie, Maďarmi v zahraničí je však vnímaný ako nesmierne pozitívny a vítaný krok.A to samozrejme vyvoláva zdanie, že na rozdiel od maďarskej vlasti sa tá slovenská o svojich krajanov vôbec nezaujíma.Jednou z mála lastovičiek, ktoré by mohli oznamovať obrat k lepšiemu, je nedávne založenie generálneho konzulátu Slovenskej republiky v Békešskej Čabe. Toto sedemdesiattisícové mesto na juhu Maďarska napriek klesajúcemu počtu slovenského obyvateľstva dodnes predstavuje centrum dolnozemských Slovákov. Preto môže umiestnenie slovenského zastupiteľského úradu práve na tomto mieste svojou činnosťou a koordináciou kultúrno–spoločenských podujatí s miestnymi spolkami a organizáciami pozitívne ovplyvniť súčasný nepriaznivý vývoj.Predovšetkým v novom prostredí Európskej únie je potrebné si uvedomiť, že hranica štátu nie je neprekročiteľnou hranicou. To platí i pre Slovensko, ktoré by tak, ako väčšina európskych štátov, malo vynakladať viac snáh o poskytovanie lepších podmienok pre kultúrne a vzdelávacie možnosti svojich krajanov žijúcich v zahraničí. Žiaľ, situácia slovenskej menšiny v Maďarsku zostáva len malou kapitolou tohto stále opomínaného problému.