Peter Hupka
Je príjemné vracať sa na staré miesta, je príjemné stretávať tie nové. Necelý rok po prvej návšteve sa vraciam do Centrálnej Ázie. Osemnásť hodín betónovej samoty na moskovskom letisku strieda druhá noc bez spánku. Keď sa nadránom rozožnú pristávacie svetlá nášho Tupoleva 154M a za okienkami sa na ploche letiska zjavia desiatky zamračených tankovacích lietadiel US Air Force, viem, že som konečne v Biškeku.
Vďaka ruštine a východoeurópskemu pôvodu nájdem taxikára, ktorý je so mnou za približne dvesto korún ochotný prejsť do vzdialeného centra mesta a ďalšiu hodinu hľadať lacný hotel. „Kde si už bol v Strednej Ázii?“ pýta sa Sergej, vodič obstarožného Audi 100. „V Tadžikistane a Uzbekistane,“ odpovedám. „Oproti nim máme jednu špecialitu: minimálna mzda je tu tri doláre na mesiac oproti tamojším piatim.“ hovorí s úsmevom. Keď nadránom konečne spolu nájdeme hotel za cenu trikrát vyššiu než spomínaná suma, začína svitať. Prejde ešte dlhá „noc“ hrboľatého spánku, než sa popoludní vydám do centra kirgizskej metropoly…
Erken
Z rána je napokon popoludnie a telo si len pomaly zvyká na iný čas a klímu. Čaj z pestrofarebných misiek a dobré jedlá riešia každý problém unaveného hedonistu. Šašlíky z baraniny, pivo Arpa a ujgurská špecialita – polievka lagman so zeleninou a dlhými rezancami sa stávajú pravidelnými spoločníkmi mojich nasledujúcich dní…
Erken znamená kirgizsky „sloboda“ a je i pomenovaním centrálneho námestia Biškeku. V jeho strede stojí socha ženy, ktorá drží vo vystretých rukách kruhový predmet pripomínajúci Slnko. „Je to okrúhly vrchlík z jurty, stanu kočovných pastierov. Privilégium umiestniť ho na najvyššie miesto príbytku patrilo vždy práve ženám.“ vysvetľujú mi okoloidúci stredoškoláci. Po stranách námestia stoja budovy múzea a parlamentu a práve na týchto miestach sa predošlej jari uskutočnila revolúcia proti vláde bývalého prezidenta Askara Akajeva. Príslušníci polície, ešte prednedávnom obávaní a mocní muži, sa teraz ticho prechádzajú ulicami mesta. Vodiči na ich píšťalky reagujú len zriedka a keď sa istý uniformovaný strážca zákona pokúša zastaviť auto, vodič len zatrúbi, pridá plyn, s úsmevom zodvihne stredný prst a víťazoslávne zahlási: „Teraz je tu anarchia, policajti mi nemôžu urobiť vôbec nič!“
Boj o „devuški“
„Vidíš, aká bola k tebe milá tá dievčina,“ vraví mladý Kirgiz z mesta Oš o tínedžerke, s ktorou som na hore Sulejman-Too prehodil pár slov. „To sú naše kirgizské dievčatá! My ich nezaujímame, vraj im nemáme čo ponúknuť…“ Súperenie o priazeň mladých dám medzi miestnymi a prisťahovalcami, najmä Turkami, som tu pozoroval často. Či už v Biškeku, Ošskej oblasti, alebo v malých provinčných mestečkách. Princíp je jednoduchý: o poznanie bohatší „podnikatelia“ a študenti z bližšej i vzdialenejšej cudziny majú navrch. Kirgizské slečny okúzlené malými darčekmi či večerou v reštaurácii sú vo svojej usmievavej naivite presvedčené, že robia správnu vec.
Keď som sa na túto tému zhováral s tureckým majiteľom internetovej kaviarne v Biškeku s dešpektom povedal: „Jasné, mám tu niekoľko priateliek, ale oženil by som sa jedine s Turkyňou. No pokým tu študujem, musí byť nejaká zábava…“ Osobne mi je jedno, či sa budú miestne dievčiny tak rady prevážať v čiernych limuzínach so zahraničnými posádkami aj o pár rokov. Túžbu domácich chlapov vybaviť si to s „hosťami“ niekedy aj ručne však plne chápem. Lebo čo nedokážu peniaze, to občas dokáže spústa peňazí. A slovo spústa má v Centrálnej Ázii oveľa menej núl, ako na Bospore, či v Berlíne…
Prezidenti
Po skončení uniformnej, Moskvou kontrolovanej a často s nostalgickým bôľom v duši ospevovanej dobe Sovietskeho zväzu nastala v Centrálnej Ázii doba boja o ovládnutie prázdneho priestoru na poli moci. Spôsob, akým sa s ním novodobí vládcovia vysporiadali by im mohli závidieť niekdajší vládcovia Chorezmského, či Kokandského chanátu a možno aj samotný chromý Amir Temur alebo obávaní Ghaznawidovci, pred ktorými celý život unikal aj fenomenálny lekár Ibn Sína.
Nemá veľký význam rozplývať sa nad nepochopiteľnými spôsobmi Turkmenbašiho, či ticho podporovaného krutovládcu Islama Karimova, ktorý obratne vymenil priateľstvo Spojených štátov podmienené vojenskou bázou v Termize za staré osvedčené Rusko. Je ťažké uveriť jeho slovám o boji proti wahhábistom, jedine ak by nimi boli aj poľnohospodári, ktorí si žalár vynútili obzvlášť drzým spôsobom: žiadali splatiť šesťmesačný dlh na svojich beztak mizerných mzdách. Pri takomto porovnávaní sú najvyšší predstavitelia Kazachstanu a Tadžikistanu vlastne úplne normálnymi prezidentmi riadiacimi štát v duchu podmienok regiónu a doby.
Tento príbeh napokon môže skončiť aj úsmevne: je niekoľko mesiacov po revolúcii v Kirgizsku. Na letisku v Biškeku pristáva osvedčený, no mierne ošumelý Jak 40 vyrobený rok pred okupáciou Československa – linka z Dušanbe. „S prazdnikom!“ zaželá cestujúcim pilot vo frajerských tmavých okuliaroch a vystupuje z lietadla. Vzápätí sme všetci nahnaní späť. „Zostaňte na miestach, náš prezident odlieta do Moskvy!“ znie prísny pokyn šikmookého policajta. „Kakoj že prezident, u vas že prezidenta nět! – Aký prezident, veď vy žiadneho nemáte!“ hodí s úsmevom do pléna postarší Tadžik a celé lietadlo sa smeje. Pravdaže: okrem kirgizského policajta, ktorého sila rapídne poklesla v porovnaní s tým levelom stredoázijskej videohry, v ktorom slúžil ešte „pod spisovateľom Akajevom“…
Sever – juh
Šesťstokilometrová hlavná cesta spájajúca Biškek a Oš je najdôležitejšou dopravnou tepnou v Kirgizsku. Každodenne po nej vyrážajú jedným či druhým smerom desiatky taxíkov, dodávok, autobusov a nákladných áut. Na konci apríla je v hlavnom meste okolo poludnia i tridsať stupňov Celzia. Po necelých sto kilometroch cesty, za sedlom Töö Ašuu sa situácia mení, akoby to ani nebola tá istá krajina. Na náhornej plošine na juh od priesmyku leží hrubá vrstva zamrznutého snehu a teplota cez deň sa pohybuje len tesne nad nulou.
V ďalšom priesmyku drobne prší a blíži sa večer. Postávame v motoreste, vodič „taxíku“ sa baví s kolegami cestujúcimi opačným smerom a ja s dvojicou spolucestujúcich. Chlapi sa vracajú z poľskej hranice. „Niekto nás dobre obtiahol,“ vravia. „Zaplatili sme sprostredkovateľskej firme po tisíc dolárov, aby sme vycestovali pracovať do mladoboleslavskej škodovky. Poľskí colníci náš vstup podmienili telefonátom do firmy. No, a tam nás zrazu nikto nepoznal…“ Vodič doje lagman a od blízkych skál priletí obrovský orol, ktorý zahodil svoju dôstojnosť kráľa vtákov a vybral sa dojedať zvyšky baraních šašlíkov.
Ľudia v tejto časti sveta akoby si boli časom zvykli na všetko. Na stratený čas a peniaze sa dívajú s nepochopiteľným optimizmom zmiešaným s apatiou. „Pracoval som na polícii v Oši, chcel som viac peňazí. Tak mi treba, hlupákovi!“ vraví starší z dvojice. Vzápätí sa rozrozpráva o prípadoch, ktoré ako vyšetrovateľ riešil. „Najviac problémov máme s kradnutím dobytka. Dosť časté boli aj prípady, kedy v susednom Uzbekistane niekoho zabili a mŕtvolu jednoducho preniesli cez hranicu ku nám. No a posledná vec je prostitúcia a drogy. Vedel si, že v Oši je najvyšší výskyt infekcie vírusom HIV v Centrálnej Ázii? Aj tak mám pocit, že to takmer nikoho zo zodpovedných nezaujíma.“ dokončuje zaujímavé rozprávanie.
Rozdelená Fergana
Pri pohľade na nové hranice v regióne Ferganskej doliny sa ľuďom ani nemožno čudovať, ako veľmi im je ľúto za sovietskymi časmi. Centrálna časť je teritóriom Uzbekistanu, na podhorí ležiace mestá Oš, či Batken sú na kirgizskom území. Severotadžická Sogdiana s Chodžandom a Isfarou je ďalšou z tehličiek miestneho puzzle a kľukaté hranice dopĺňajú navyše enklávy: uzbecký Soch a Šahimardan a tadžický Voruch. Územie, na ktorom sa ešte pred dvadsiatimi rokmi mohli všetci pohybovať bez najmenších problémov, je dnes rozkrájané medzi tri štáty, ktoré od svojich obyvateľov vzájomne požadujú víza.
Zďaleka však nejde len o oblasť Fergany. Hranice popretŕhali rodinné i obchodné zväzky: „Kedysi sme chodili predávať ovocie a zeleninu na trhy do Ašchabadu. Dnes nám v pivniciach hnijú zemiaky, ani ovocie nemáme kde predať. V Chodžande je ho i tak plno. A hranice? Škoda reči: Karimov dal všetko zamínovať akoby sme boli neviem akými nepriateľmi,“ sťažuje sa učiteľ Mizrob z malého kišlaku v tadžickej Zeravšanskej doline.
V Oši čakám dva dni, než sa naplní auto smerujúce na tadžickú hranicu „čerez objezd“ – po ceste ktorá neprechádza uzbeckými enklávami. Cena je značná, cesta katastrofálna. Na vyše stokilometrovom úseku nie je asfaltový povrch a oblé kamene hlasno udierajú do podlahy zúboženého žiguli. Každý z trojice cestujúcich zaplatí za necelých dvesto kilometrov takmer dvadsať dolárov. „To je normálna cena,“ vravia bez emócii tadžickí spolucestujúci, ktorí boli so synovcom na prijímačkách do školy v Oši.
Isfara a Chodžand
Na tadžickej hranici je všetko po starom. Kirgizskému colníkovi sa páči môj mobil a chce ho až do momentu, než mu odrecitujem z papieriku mená vysokopostavených policajtov z Batkenu, ktoré mi napísali spolucestujúci vyšetrovatelia ešte na ceste do Ošu.
Tadžik je tvrdší oriešok. Vyzerá ako v slušnom ópiovom „absťáku“. Nedokáže pochopiť, že mu odmietam dať úplatok. Pol hodinu sedím v aute a počúvam jeho dialóg so šoférom. „Ten chlapec nechápe že niečo dať treba. Ako mu to mám ešte vysvetliť.“ Náš vodič to s ním napokon zjednáva na symbolické dva doláre a strhaná tvár s červenými očami mizne v drevenej búdke colnice. „Vitaj v Tadžikistane!“ usmievajú sa spolucestujúci a ukazujú mi isfarský hotel použiteľnej kvality s cenou za nocľah o čosi nižšou ako dva doláre.
Život v Isfare plynie ako vo filme. Vojenské podniky zo sovietskych čias sú zatvorené, ulice plné potulujúcich sa znudených mužov bez práce. Jeden z nich sa predsa čímsi odlišuje: Valerka je invalid a Rus. Jeden z posledných, ktorí zostali. „Bývam tu s matkou, ktorá je sama stará. V Rusku nemáme nikoho, ani miesto na bývanie. Tak sme tu. Príjem našej celej domácnosti je desať dolárov.“ vraví smutne ledva sa držiac na slabých nohách. Peniaze na cestách nerozdávam, Valerka je výnimkou: nepýta si. Aj tak viem že mu takto môžem vylepšiť najviac jeden večer z dlhého a prázdneho života.
„Poď s nami, ukážeme ti okolie mesta!“ vraví dvojica študentov z lepších rodín. Na novej lade doplnenej o tuningové čačky mi ukážu miestny park, sanatórium a príjemnú čajovňu nesúcu Ibn Sínovo meno: jednu z mála stavieb, ktorú postavili už za čias samostatného Tadžikistanu: v deväťdesiatych rokoch. Zo stavby ležiacej pri horskej riečke v tieni stromov vyžaruje pokoj. Je príjemné posedieť pri šálke a na chvíľu prestať vnímať tok okolitého života.
Starí známi
Ďalší deň ma unáša z Isfary do Chodžandu staručký autobus. Malý tadžický chlapec pracujúci v čajovni na isfarskej stanici akoby bol zo starých dobrých čias: usmieva sa na svojho hosťa a o platení za čaj nechce ani počuť. Stačia drobné chvíle, aby farby dopoludnia zažiarili jasnejším svitom. Takými momentmi obdarúvajú náš život ľudia so slnkom v duši. Autobus s plynovými fľašami na streche sa pomaly presúva cez neveľké kopce k pobrežiu vodnej nádrže Kayrakkum na rieke Syrdarja. Úrodným krajom plným ovocných stromov sa blížime do Chodžandu: druhého najväčšieho tadžického mesta. Blízko tunajšieho letiska, v Čkalovsku, žijú moji známi Abdul a Šurik pôvodom zo Zeravšanskej doliny.
Podvečer na panelovom sídlisku v Čkalovsku plynie pomaly a jeho zvuky sú tie isté ako u nás: hurhaj detí z ulice, občasné zatrúbenie auta, susedské rozhovory. Na sporáku buble čaj a chalani začínajú rozprávať novinky zo svojho života. Abdul sa zamestnal v banke, na miestne pomery veľmi slušná práca. „Má to malý háčik,“ vraví. „Teraz budem pracovať rok zadarmo. Ujo mi požičal dvetisíc dolárov na úplatok, aby ma tam vzali. A dlh treba splatiť…“ vysvetľuje miestne pomery. „A to môžem byť rád, že mám uja,“ dodáva.
Jeden z jeho bratrancov dokončuje univerzitu. Milý tridsiatnik skôr pôsobí dojmom výpalníka ako vysokoškoláka. „Vieš, v Tadžkistane študujú dva typy ľudí: takí čo si skúšky kupujú a takí, čo ich robia. My vlastne pomáhame učiteľom: majú beznádejné mzdy a z niečoho žiť treba!“ vysvetľuje bez ostychu. Cestou zo školy mi ukáže miestnu mešitu a trh. Trh je preplnený, mešita prázdna. Aj to málo veriacich, ktoré prichádza, má medzi sebou čierne ovce: „Minule nám dokonca ukradli korány!“ sťažuje sa imám z menšej mešity v Čkalovsku. „Čo sa to stalo s týmto bezbožným národom,“ dokončí smutne. Cestu domov predsa osvieži niekoľko momentov – čajchana a staručká veteránka druhej svetovej vojny Nina. Z rozhovoru s hosťom z bývalého Československa je nadšená a energiu by mohla rozdávať aj oveľa mladším obyvateľom Sogdiany.
Hory a návraty
Po návštevách rodín v Čkalovsku, Kayrakkume i za horami ležiacom Zeravšane prechádzam na krátkych skialpových lyžiach Anzobský priesmyk. Sneh miestami dosahuje niekoľkometrovú hrúbku a nad snehovými poľami visia hrozivé preveje. Za svoje koflachy a lyže sa takmer hanbím: miestni ľudia prechádzajú priesmyk v gumených poltopánkach. Tunel popod Anzob by mal byť hotový do roka a priesmyk sa stane minulosťou. A s ním aj nebezpečenstvo padajúcich lavín a skál. Jednu z nich sme prechádzali na ceste do Zeravšanu. Nebyť sovietskeho buldozéra, sme na mieste doteraz.
Južný svah zvažujúci sa dolinou Varzob k Dušanbe je vyčistený a na vrchole čaká džíp UAZ. Začína liať a sneh strieda blato. Podvečer sme v hlavnom tadžickom meste a s lekárom tamojšej kliniky popíjame tmavočervené víno. Rozpráva o vojne, živote, ľuďoch a súvislostiach. Návštevu Badachšanu spred roka si nezopakujem. Povolenie leží už štyri týždne nevybavené na ministerstve a cesta cez Chaburabad je pre sneh uzavretá. Starým jakom odlietam do Biškeku a kruh stredoázijských čajchan sa uzatvára.