Albánsko – na periférii Európy

Eliška Sláviková

Albánsko zostalo na periférii Európy aj po páde komunistického režimu Envera Hodžu na začiatku deväťdesiatych rokov. Izolácia od zvyšku sveta pokračovala, lebo vo chvíli, keď by už táto krajina svoje hranice aj bola bývala rada otvorila, zatvorili ich pred ňou susedné krajiny z obavy pred prílivom utečencov, organizovaného zločinu, či panalbánskych ideí.

 Zmietané vo vnútorných krízach, politických otrasoch a ekonomických problémoch sa s nimi na okraji medzinárodného záujmu pokúšalo vysporiadať. Vyše štyridsať rokov najtvrdšieho komunistického režimu v Európe sa však v dušiach a mysliach ľudí hlboko zapísalo a táto škrupina sa ťažko prelamuje. Dodnes Albánci len pomaly začínajú chápať, ako sa dá nakladať s nadobudnutou slobodou.

Snahy o demokratické spravovanie štátu dostali poriadne zabrať v roku 1997, kedy korupčné škandály, neustále politické šarvátky a aféry vyústili do pádu pyramídového systému ukladania a zhodnocovania peňazí prepojeného na najvyššie politické špičky vtedajšieho prezidenta Saliho Berišu. Mnoho občanov si sľubovalo rýchle zhodnotenie svojich úspor, namiesto toho však o všetky svoje úspory prišli. Albánsko sa v tom období ocitlo na pokraji občianskej vojny, prepukli obrovské občianske nepokoje, rabovalo sa a prepadávalo. Na ilustráciu vážnosti vtedajšej bezpečnostnej situácie asi postačí, že v tom období napríklad do Albánska temer nechodili zahraničné oficiálne návštevy, lebo štát za ich bezpečnosť nebol schopný prevziať zodpovednosť.

Keď sa konečne vášnivá vnútorná situácia začala pomaly ukľudňovať, opäť sa na Albánsko zaostrila pozornosť Európy, a to v súvislosti s kosovskou krízou. Všetci napäto očakávali ako sa postaví zoči voči eskalácii kosovského konfliktu. Albánsko síce skutočne kosovským rebelom v ich boji pomáhalo, hoci oficiálne sa k tomu príliš nehlásilo. Faktom je, že v „materskej krajine“ našli kosovskí Albánci svoju pomerne bezpečnú bázu pri bojoch podnikaných proti juhoslovanskému režimu. Albánsko si ale v tejto rozhodujúcej chvíli dokázalo získať dôveru a pozdvihnúť svoju váhu v očiach Európy. Všetky oficiálne politické kroky vo vzťahu k ozbrojenému konfliktu boli dôsledne koordinované s medzinárodným spoločenstvom. Aj napriek svojim obrovským ekonomickým problémom prijala veľké množstvo utečencov a poskytla im bezpečný prechodný úkryt.

 Dnes Albánsko rozhodne nepatrí k šíriteľom myšlienok tzv. Veľkého Albánska, hoci pocit spolupatričnosti celého etnika samozrejme existuje. Z politikov sa akékoľvek myšlienky, ktorých obsahom by bola prípadná albánska jednota, odváži vysloviť málokto, a keď sa aj podobné náznaky objavia, verejná mienka a politický ohlas ich veľmi rýchlo prekričia. Nehrá sa totiž v tejto hre o málo. Ide tu o medzinárodnú dôveru a prípadnú pomoc, ktorá je založená aj na týchto otázkach.

Dosiahnuť Albánsko po súši je výkon. Ciest, ktoré vedú do tejto dosiaľ izolovanej zeme, je málo a aj tie existujúce sú nedostupné. Toto je to, čo dnes hlavne určuje ráz tejto krajiny. Skrátka len integrované, respektíve dostupné Albánsko sa môže ekonomicky aj celkovo pozdvihovať a albánsky politici sú si toho veľmi dobre vedomí, keďže výstavba komunikácií so susedmi je jednou z hlavných priorít všetkých politických strán.

O tom, čo dnešné Albánsko hlavne potrebuje, jasne svedčí jeho severovýchodná hranica s Kosovom. Po ustanovení medzinárodnej správy nad Kosovom bola de facto úplne otvorená a už dnes dlhé desaťročia najchudobnejší horský severný región pociťuje zlepšenie situácie, zdvihnutie zamestnanosti a rozvoj malého podnikania. To je jasným dôkazom toho, že len obchod a komunikácia môžu situáciu zlepšovať. Týka sa to aj tradične najlepšieho zdroja prostriedkov pre prímorské krajiny, a tým je turistika. Albánske letoviská sa stávajú obľúbenými a vyhľadávanými kosovskými prázdninujúcimi, ktorí do Albánska prinášajú peniaze z bohatšieho Kosova.

 Rozvoj malého podnikania, stavebný boom, rozvoj letovísk a turizmu a sebavedomejší prístup pri hľadaní priorít svedčia o tom, že dnešné Albánsko pomaly dvíha hlavu a snaží sa artikulovať predstavu o svojom mieste v Európe. Albánskou strategickou podmienkou je integrácia do euroatlantických štruktúr, dobré vzťahy s balkánskymi susedmi a spolupráca v regionálnych integračných aktivitách. Pre úspešné pokračovanie demokratického a ekonomického vývoja Albánska je však kľúčová politická stabilita na Balkáne.

V nej existuje odpoveď nie len pre zatiaľ veľmi pomaly sa zlepšujúcu hospodársku situáciu samotného Albánska, ale aj pre problematický vzťah jeho spolunažívania so susedmi alebo prípadné snahy o zmeny hraníc smerom k zjednocovaniu albánskeho etnika. Medzi obyvateľmi Albánska prevažuje názor, že nie je treba hranice násilne prepisovať. Jediné, čo je treba urobiť, je dosiahnuť, aby už tieto hranice neboli relevantné.

 

Tagged:

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *