Peter Hupka
Vyprahnutá krajina, cesty sa zarezávajú do bizarného reliéfu, prázdne priestory sa striedajú s ostrovčekmi zelene a priemyselnými zónami ktoré by skôr pasovali ako kulisy surrealistických filmov. Toľko pohľad. Každú krajinu však tvoria najmä ľudia a situácie. A v tých Azerbajdžan nepatrí medzi dojmami priemernú krajinu.
Na ospalom hraničnom prechode s Gruzínskom pri meste Lagodechi nebadať takmer žiadny pohyb. Svieti poludňajšie slnko a jeho lúče akoby tunajší chod vecí ešte spomaľovali. Gruzínski colníci, ako vystrihnutí zo starých kaukazských filmov, pojedajú obrovské červené melóny a ich azerbajdžanskí kolegovia sedia za nízkym okrúhlym stolíkom a pijú čaj. Atmosféra pripomína akýsi zastrčený kút Turecka vrátane otázky a rady zároveň: – Nebol si v Arménsku? To je dobre! Ani tam nechoď, je to zlá krajina. Zato Azerbajdžan je super! Po dôkladnej kontrole pasu s jemne načatým rožkom zadnej strany s fotografiou sa otvára závora na ceste do neznáma. Za ohybom cesty, pod zelenými horami za ktorými leží nepokojný ruský Dagestan, začína krajina ktorej názov pochádza z perzštiny a jeho voľný preklad znie „krajina tisícich ohňov“ – Azerbajdžan.
Postsovietsky Azerbajdžan, ktorý sa dnes pomaly stavia na vlastné nohy. Vplyv starej doby tu cítiť vari najmenej spomedzi všetkých štátov SNŠ. Akékoľvek zmeny však krajinu sprevádzajú, všetko sa tu deje po svojom, v duchu tejto časti sveta. Novým ropovodom Baku-Ceyhan prúdi za hranice „čierne zlato“, ktoré je šťastím i prekliatím pre tunajších ľudí a nešťastím pre jeho prírodu. Navyše, život väčšiny ľudí sa vďaka petrodolárom vôbec nezmenil.
Chánske Šeki
Na druhej strane hranice je pusto. Mladý taxikár sa začudovane pozrie na „cudzinca, ktorý nemá svoje vlastné auto“. Najbližšia dedina je vzdialená osemnásť kilometrov, takže nie je veľmi na výber. Motor starej lady zaburáca na prázdnej asfaltke a ako v rozprávke sa na krajnici zjaví babička, ktorá stopuje zo svojich políčok do malého mesta Balaken. Otvorí zadné dvere, naskočí k nám a kdesi zasa vystúpi. Takmer bez slov.
– Nechápem, načo k nám chodia cudzinci, veď tu vôbec nič nie je! – znie vyznanie vodiča rozbitej dodávky RAF Latvija, ktorý vozí ľudí na pravidelnej linke do neďalekého provinčného centra Zakatala. Nik sa nikam neponáhľa a behom najbližšej hodiny sa jeho auto trikrát naplní a vyprázdni bez toho aby sa čo i len pohlo. Nakoniec sa v nečakanej chvíli zhonu odkiaľsi vynorí celkom iný minibus a cesta môže začať. – Pojechali! – zaznie tvrdou kaukazskou ruštinou z úst jedného z cestujúcich a ďalší bod na ceste do starého chánskeho sídla Šeki sa pomaly blíži.
Mesto bolo obývané už v siedmom storočí pred Kristom etnikom Sakov, po ktorom je i pomenované. Neskôr bolo jedným z hlavných sídel v oblasti a významným centrom až do arabskej invázie v ranom stredoveku. V šestnástom storočí získalo mesto nezávislosť a roku 1743 tu bol založený rovnomenný chanát, jeden z najsilnejších na území Azerbajdžanu. Mesto ležiace na trase hodvábnej cesty bolo i známym miestom pestovania a rozmnožovania lariev priadky morušovej.
Najznámejšími pamiatkami v Šeki je Chánsky palác a karavánsaraj, miesto oddychu karaván, pochádzajúce z osemnásteho storočia.
Slová a dni
Slnko zapadá za okolité hrebene a malé horské mesto sa ponára do šera. Večerné Šeki pôsobí tichým až nudným dojmom. Na hlavnom námestí stojí niekoľko čajchan, reštaurácií, kde sa podáva čaj v tradičných kanviciach s niekoľkými cukríkmi na krištáľovom podnose. Oddychujú tu najmä obyvatelia hlavného mesta Baku a jeho blízkeho okolia. – Tu v horách je príjemne a chladno. Radi tu víkendujeme. Veď v Baku teraz i neskoro večer teplota neklesá pod tridsaťpäť stupňov a cez deň sa pohybuje vysoko nad štyridsiatkou v tieni, – vraví postarší pracovník jednej z ropných spoločností.
Hotely v Šeki vyzerajú ako vystrihnuté zo zlého filmu. Za ceny, ktoré sa pohybujú takmer na úrovni západnej Európy je tu možné získať len zaprášenú, páchnucu izbu bez vody a toalety. Pracovník recepcie sa len škodoradostne zasmeje: – Hľadajte koľko chcete, nič lepšie tu v meste nie je! Jeho tvrdenie je s výnimkou na penzión prerobeného karavansaraju pravdivé. Ceny v ňom sa však pohybujú na skutočne prehnanej úrovni.
Ráno majú uličky starého mesta zvláštne čaro. Dôchodcovia posedávajú v chládku záhradných čajovní a riešia každodenné problémy. Starý deduško nesie na pleci vypĺznutého vypchaného vlka, ktorý sa stal jeho živobytím. – Dôchodok máme zúfalo nízky, tak sa aspoň fotografujem s turistami. Nie je ich veľa… povie s povzdychom a prejde na svoje stále miesto pri bráne chánskeho paláca.
Dvojica robotníkov znudene kope kanál na vodovod pri hornej bráne hradieb a ďalší miestni obyvatelia pripravujú improvizovanú strelnicu, kde si môžu zo vzduchoviek zastrieľať návštevníci starého mesta. Mladík otvárajúci jedinú kaviareň v okolí paláca stroho skonštatuje, že kávu nevarí a prašnými cestami z mačacích hláv sa preháňajú maršrutky, náhrada mestských autobusov v podobe pätnásťmiestnych dodávok Gazeľ.
Čierne zlato
Dlhá cesta do Baku vedie suchou, slnkom spálenou krajinou. Vodiči autobusov sa za volantom správajú ako rodení samovrahovia a tep cestujúcich sa dostáva do normálu až po niekoľkých hodinách strávených mimo adrenalínového dopravného prostriedku.
V modernom Baku sa stále stavia. Rozmach, ktorý sem priniesla ťažba ropy, je viditeľný na každom mieste. – Samozrejme, neznamená to že sa tu všetkým žije dobre. To by bolo naivné tvrdenie, – vraví Jurij, jeden z mála Rusov, ktorí tu žijú do dnešných dní. – Pracujem ako taxikár, dobre to tu poznám a mám tu veľa známych a priateľov. Tak načo niečo meniť? dodáva na vysvetlenie srdečný tridsiatnik.
Po širokom bulvári lemujúcom pobrežie Kaspického mora sa prechádzajú desiatky vyobliekaných rodiniek, predavači cukrovej vaty a zmrzliny majú dobrý deň. Neďaleko kovovej konštrukcie veže s hodinami sa davy miestnych turistov tlačia na malú loď zo sovietskych čias. – Pozývame vás na polhodinovú plavbu po Kaspickom mori! ozýva sa z reproduktorov, než palubná siréna oznámi začiatok cesty po vlnách.
Atmosféra plavby je zmesou vzrušenia a prekvapenia pasažierov starého „katera“, ako sa v bývalom ZSSR tento typ lode nazýva. Na hladine sa takmer všade ligocú mastné olejové oká hrajúce neprirodzenými dúhovými farbami a úbohé kaspické ryby vyskakujú cez vrstvu ropy, oleja a špiny nad hladinu aby sa opäť ponorili do vôd jazera, ktoré má šancu stať sa v blízkej dobe najväčšou stokou na svete. Slovám o tom, ako sa v súčasnosti čoraz viac venuje pozornosť ekológii, je pri tomto stave len veľmi ťažké uveriť…
Pravda nadovšetko
– Nerozumiem tejto krajine, všade sa ma tu snažia oklamať a okradnúť! – vraví pri náhodnom stretnutí Henri, Francúz s ruskými koreňmi, ktorý trávi v Azerbajdžane leto so svojimi priateľmi. Chtiac-nechtiac mu musíme dať zapravdu. K podobnému koloritu sa mnohí Azerbajdžanci sami priznávajú: – Viete, tu ľudia premýšľajú inak ako v Európe. U vás chcú aby sa turista opäť vrátil a bol spokojný. My však vieme, že ak sem niekto prišiel, už sa nikdy nevráti. Nemá prečo. Práve preto treba využiť príležitosť a ošklbať ho kým tu je. Toľko, koľko sa len dá. – dozvedáme sa od jedného z až prehnane úprimných obchodníkov v centre Baku.
Podobné skúsenosti však nemajú iba cudzinci zo západu. Iránski Azeri, ktorý sú vlastne príslušníkmi toho istého etnika ako Azerbajdžanci sa na svojich „bratov“ sťažujú rovnako horlivo: – Včera ma okradli o päťdesiat dolárov v reštaurácii. Proste ich pripísali na účet a vysvetlili, že zaplatiť jednoducho musím, – vraví profesor univerzity v iránskom Orumiyeh, ktorý sem prišiel na návštevu kolegov.
Á vs. A Kdo je nejlepší?– Je to bohužiaľ pravda, chováme sa tak. Je to hanba! – dozvedáme sa od mladého matematika z Baku, ktorý sa smutne prechádza promenádou na nábreží. Dôvod jeho smútku napokon prezradí: – Je to skôr nostalgia. Zajtra odchádzam z Azerbajdžanu do Veľkej Británie. Zrejme navždy. Mám tam miesto, prácu a dostanem občianstvo. Vybrali si ma. Je mi ľúto, čo sa stalo s týmto národom. A hoci svoju rodnú krajinu opúšťam nerád, nič ma tu už nedrží. Toto už nie je ten Azerbajdžan, ktorý som mal rád, – dodáva mladý muž, ktorému zajtra začína celkom nový život.
Bahenné vulkány Qobustanu
Široká a monotónne priama diaľnica z hlavného mesta lemuje pobrežie Kaspického mora. Dlhé farebné šnúry kamiónov smerujú do iránskeho hraničného mesta Isfara, medzi Azerbajdžanom a Iránom panuje čulý obchodný ruch. Veď i približne štvrtina Iráncov patrí k tamojším Azeri, národnosti ktorú s Azerbajdžanom spája jazyk i história.
Na kedysi modrej hladine sa i tu slnečné lúče odrážajú od olejových škvŕn a celé pobrežie je lemované vrtnými plošinami. – Pláže sú i tak super, napríklad známy Šichov, – vravia mladí chlapci, ktorí s dekami v rukách opúšťajú autobus po dvadsiatich minútach cesty z Baku na juh. O chvíľu už dopĺňajú skupinu kúpajúcich sa domorodcov. Napriek teplote štyridsaťdva stupňov v tieni sa nikto zo zriedkavých zahraničných návštevníkov do vody neodváži. Okrem ropných látok ústi do vody v tejto oblasti i centrálna stoka štvormiliónového hlavného mesta.
Minieme prečerpávaciu stanicu ropovodu vedúceho do tureckého prístavu Džeyhan a vystúpime v prašnom, nenápadnom mestečku Qobustan. Suché masívy vyprahnutých hôr pripomínajú susedný Irán. Farby tunajšej prírody tvoria stovky odtieňov hnedej, sivej a modrej. Okrem skál, oblohy a vzdialenej trblietajúcej sa hladiny Kaspického more sa pohľad nemá o čo oprieť. Nasadáme do novej lady, jedného z neoficiálnych taxíkov. Jej mladý vodič Aziz je invalidom od služby v armáde a zranenia v bojoch o Karabach. – Aspoň občas vozím ľudí, nič iné robiť nedokážem, – vraví.
Lada nadskakujúc stúpa na náhornú plošinu mierne naklonenú smerom k pobrežiu. Vystupujeme na jej temene pri skupine bahenných vulkánov. Keď motor stíchne, všade dookola sa ozývajú pravidelné zvuky malých explózií a z otvorov na vrcholkoch malých sopiek vyteká bahno. Jeho prúdy schnú na úpätí týchto prazvláštnych vŕškov, z iných je vyvrhované dookola v o čosi tuhšej forme. O niekoľko desiatok metrov ďalej leží neveľké plytké jazero, ktorého hladina pripomína vírivý pohyb v práčke. Výrony mierne termálnej vody miesia blato s vodou stále dokola, zvuk unikajúcich bubliniek sa stráca v horúcom tichu suchého púštneho vzduchu.
Zem pod nami akoby žila. Všetko je v pohybe a na tomto mieste je možné si to naplno uvedomiť. – Bahenných vulkánov je v Azerbajdžane veľa. Na jar roku 2001 erupcia jedného z tých väčších dokonca vytvorila v Kaspickom mori nový ostrov. Ten je uzavretou rezerváciou a prístup naň majú len vedecké expedície, – prekvapuje svojimi vedomosťami Aziz.
Na presných príčinách vzniku bahenných vulkánov sa nezhodujú ani všetci geológovia. Takéto vulkány najčastejšie vznikajú na miestach, kde je zemská kôra tenšia a na zlomových líniách. Často sú spájané s geologicky mladými sedimentmi a prítomnosťou organických plynov. Tie pri svojej ceste na povrch na vhodných miestach vytvárajú bahenné vulkány, ktoré sú často nestále. Predmetom dohadov je úloha seizmickej aktivity pri ich vzniku.
Posvätný oheň
Pôvodným náboženstvom Azerbajdžanu bolo zoroastriánstvo, viera ktorej korene ležia v starej Perzii. „Vyznávači ohňa“, ako niekedy inoverci zoroastriánov nazývajú, svoje rituály prevádzali v chrámoch ohňa. Dodnes zachovaný Atešgáh, ako sa chrám ohňa nazýva, leží v Surchani neďaleko Baku. Svätostánok, v akých sa zoroastriáni na území Azerbajdžanu modlievali už pred dvomi tisícročiami, bol vraj zoroastriánskym pútnickým miestom až do ôsmeho storočia, kedy väčšina príslušníkov tohto starého náboženstva utiekla do Indie pred inváziou Arabov. Iné zdroje však poukazujú na skutočnosť, že zoroastriáni nepoužívali na náboženské obrady miesta, kde horí prirodzene unikajúci zemný plyn a Atešgáh v Surchani je hinduistickým posvätným miestom, takým aké na uctievanie ohňa využívajú brahmani. Či už je história miestneho Atešgáhu taká, alebo iná, náboženstvo zoroastriánov má v predislamskej histórii Azerbajdžanu svoje pevné miesto. Vo svojej dobe veľmi moderná viera s hlavným bohom Ahuramazdom bola predzvesťou monoteistických relígií.
Zaujímavé sú i jeho ďalšie prvky. V zoroastriánskych chrámoch horel večný oheň, mŕtvi sa „pochovávali“ na veže ticha, odkiaľ ich pozostatky rozniesli dravé vtáky. Tento rituál sa zároveň podobá na tibetský „vzdušný pohreb“. Mŕtve telo človeka u Zoroastriánov nesmelo poškvrniť žiadny zo živlov: oheň, vodu, zem ani vzduch. Preto boli jedným z viditeľných prvkov ich viery veže ticha. V Iráne sa vraj na svoj účel používali až do polovice minulého storočia.
V súčasnosti žijú komunity Zoroastriánov najmä v Iráne a Indii, v menšom počte i v Azerbajdžane. Iránci o nich hovoria ako o dobrých a čestných ľuďoch a poriadnych susedoch. – Myslieť dobre, rozprávať dobre a konať dobro je základom ich filozofie, – dozvedeli sme sa pri prvom kontakte so Zoroastriánmi kedysi v stredoiránskom Yazde, meste ktoré je dodnes považované za centrum tejto u nás málo známej viery.
Yanar Dag
S malým náčrtkom v ruke prechádzame pomedzi cestujúcich maršrutiek a trvá veľmi dlho, než nám poradia tú správnu z desiatok liniek smerujúcich do svahov nad Baku. Prašné cesty sa napokon rozutekajú za oknami a cesta k „Horiacej hore“ sa stáva reálnejšou. Neveľké dediny, ktorými pomaly stúpajúc prechádzame, sú posiate starými vrtnými vežami, ktoré sú doslova všade: v záhradách, medzi domami, či na úzkom páse pôdy medzi plotom a hlavnou cestou. Na jednej z posledných križovatiek nás vodič maršrutky vysadí na málo používanej úzkej ceste. Čakáme ďalší malý autobus, keď nám ochotne zastaví dedinčan na starej lade. S úsmevom nás zavezie na miesto a na rozdiel od väčšiny tunajších ľudí za to naozaj nič nechce. Naopak, na Yanar Dagu vystupujeme s plnými rukami marhúľ a jabĺk z jeho záhrady.
„Ohnivá hora“ je miestom, ktoré spomína vo svojich knihách už Marco Polo a kde horia prirodzené ohne vyrážajúce priamo z pásov skál. Príčinou je vysoká koncentrácia zemného plynu pod Abšeronom, ktorý na niekoľkých miestach uniká na zemský povrch a horí. Hoci veľa z týchto lokalít naveky poškodila ťažba plynu a ropy v okolí, no niekoľko z nich sa zachovalo až dodnes.
Miesto má v sebe skutočnú mágiu: slnko sa pomaly stráca za horizontom a páliace plamene príjemne hrejú. Vo vetre, ktorý na tomto vyvýšenom kopci stále fúka, vydáva oheň zvláštny zvuk, akési silné dunenie v poryvoch vetra. Pozrieť sa do plameňov, ktoré horia tak dlho vraj očisťuje. Prichádza skupina Azerbajdžancov na džípe, v rýchlosti vypijú čaj a odídu. Nám sa od ohňa odtrhnúť nechce, má v sebe čosi magneticky príťažlivé. Ešte dlho sa pozeráme do plameňov a keď sa na spiatočnej ceste zjavia na horizonte predmestia Baku, je už neskorá noc.
Noc mimo skutočnosti
Večer, horúce slnko zapadá za vody Kaspiku a páľava sa zmení na utlmujúce sparno vo vzduchu. V čajovniach v okolí stanice posedávajú desiatky mužov a z drobných šáločiek usrkávajú čierny čaj. Vlak smerujúci z Baku do mesta Gandža a ďalej do gruzínskeho Tbilisi opúšťa chaotickú železničnú stanicu a naberá výšku slučkami na polostrove Abšeron. Do tmy svietia ohne vrtných plošín i svetlá lemujúce potrubia a ropovody. Cestujúci, bez rozdielu či pochádzajú z jednej alebo druhej krajiny, vedú družné rozhovory. Spoločným jazykom je ruština a dodnes je cítiť zo slov mnohých z nich silnú nostalgiu za Sovietskym zväzom.
Štvorica gruzínskych robotníkov sa vracia z prác v Dagestane domov, sympatický architekt v stredných rokoch zasa cestuje späť zo služobnej cesty, na ktorú vzal aj svojho syna. Nad ránom sa blíži hranica a nasleduje rýchle skrývanie „kontrabandu“, ktorý majú pri sebe takmer všetci pasažieri. Tovar tvoria ponožky, košele, nohavice a mobilné telefóny. – Tie stoja v Azerbajdžane aj o päťdesiat dolárov menej! – dozvedám sa. Po chaotickom odstrihávaní visačiek so značkou prichádza colná deklarácia. – Doma musíme všetko opäť originálne zabaliť, aby sme tovar mohli predať. Musíme si nejako prilepšiť, keď na nás náš štát nemyslí! – zhodujú sa cestujúci a nervozitu svorne zapíjajú dúškami piva a vodky. Keď sa už za páľavy dňa po siedmych hodinách colnej prehliadky vydáme na cestu, zo všadiaľ sa ozývajú spevy gruzínskych národných piesní.
– Aj tak som šťastný že som doma, milujem to tu! – vykríkne jeden z robotníkov, vybozkáva celé kupé a zmizne medzi rozbitými panelákmi jednej zo staničiek za hranicou. Vlak sa pohne ďalej, do budúcnosti. Tomu, že bude lepšia tu verí len málokto. Pre drvivú väčšinu ľudí lepšie už bolo…