Idea slovanstva na Slovensku Vnímanie Ruska na Slovensku do komunistického prevratu v roku 1948

Marek Syrný

Slovanská idea ako uvedomenie si etnickej vzájomnosti slovanských národov a z toho vyplývajúca potreba vzájomného spoznávania sa a spolupráce, je na Slovensku stará už niekoľko storočí. Vo svojom vývoji prešla od obdobia zdôrazňovania kultúrnej spolupráce medzi slovanskými národmi na počiatku ich sebauvedomovania sa a pretvárania sa v novodobé národy, až po politické koncepcie vytvárania spoločenstva slovanských štátov pod hegemóniou Sovietskeho zväzu, ktoré sa realizovali po druhej svetovej vojne.

Počiatočné koncepcie

Hoci významnejšie uvedomenie si slovanskej vzájomnosti u Slovákov možno vybadať už v práci Antona Bernoláka Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách z roku 1787, hlavnú zásluhu na vzniku myšlienky slovanskej vzájomnosti a z nej vyplývajúcej spolupráce slovanských národov má nepochybne Ján Kollár. Hoci sú jeho myšlienky o slovanskej vzájomnosti venované iba úvahám o vzájomnom duchovnom ovplyvňovaní jednotlivých slovanských národov cez svoje národné literatúry a odmietajú vytváranie akýchkoľvek slovanských politických koncepcií, stali sa zdrojom neskorších úvah predstaviteľov štúrovskej generácie o národnej záchrane Slovákov prostredníctvom politickej dimenzie slovanskej spolupatričnosti. Idea slovanskej tradície a spolupatričnosti sa u štúrovcov prejavuje ako v rannom štádiu ich účinkovania (výlet na Devín, prijatie slovanských mien), tak hlavne vo vrcholnom období ich pôsobenia v roku 1848, kedy sa Ľudovít Štúr a jeho najbližší spolupracovníci stávajú iniciátormi a aktívnymi účastníkmi Slovanského zjazdu v Prahe.

Po nie príliš pozitívnych výsledkoch zjazdu a podobnom výsledku revolúcie pre postavenie Slovákov v Uhorsku, v období útlmu národného hnutia za Bachovho absolutizmu, dochádza u Štúra k orientácií všetkých jeho národno-politických ašpirácií na ideu slovanstva, hlavne na mesianistické poslanie Ruska pre slovenský a ostatné slovanské národy. I na základe Štúrových vízií poslania Ruska pre Slovanov sa veľká časť slovenskej národnej inteligencie 2. polovice 19. storočia zameriava na problematiku Ruska ako najväčšieho a najsilnejšieho slovanského štátu, schopného zabezpečiť slobodu malých slovanských národov.

Medzi najvýznamnejších presadzovateľov týchto vízií o Rusku na Slovensku patrili Svätoslav Hurban Vajanský a Jozef Škultéty. Ich názory boli značne podobné názorom ruských slavjanofilov. Rozdeľovali Európu na zhnitý, povrchný, materialistický a egoistický Západ a na svieži Východ, čiže Rusko, resp. Slovanov. V pravoslávnej cirkvi videli slo­vanskú národnú cirkev. Samoderžavie väčšinou vnímali ako výraz národnej múdrosti Rusov a preto ho považovali za vhodnú formu slovanského vládnutia. Idealizovali ruskú dedinu, ruského mužíka a v spoločenskom systéme Ruska videli správne riešenie sociálnej otázky. Veľmi upozorňovali na existenčné ohrozenie Slovanstva nemeckým Drang nach Osten. Ich orientácia na záchranu Slovákov prostredníctvom cárskeho Ruska bola potom prirodzeným obranným reflexom v období stupňujúcej sa maďarizácie Slovákov koncom 19. a začiatkom 20. storočia.

Slovanskú ideu premietajúcu sa do rusofilstva možno vybadať aj u P. O. Hviezdoslava, u ktorého sa po rusko-tureckej vojne o Balkán zvýšila dôvera v Rusov ako osloboditeľov Slovanov. Rovnako ako Vajanský či Škultéty kritizuje postoj Západu k Slovanom a upiera nádej na Východ, odkiaľ má prísť nová slávna éra Slovanov. Ale po stykoch s hlasistickým hnutím a strate ilúzií o cárizme po potlačení revolúcie v roku 1905, sa už na rozdiel od Vajanského či Škultétyho nepozerá tak nekriticky na Rusko a neuznáva jeho politický systém.

Na Slovensku sa na začiatku 20. storočia, aj v súvislosti so slovanskou otázkou, resp. s postojom k úlohe Ruska medzi slovanskými národmi, vytvorili teda dva značne odlišné politické tábory. Na jednej strane tu bolo martinské centrum Slovenskej národnej strany (SNS) s Vajanským, Škultétym a inými staršími národnými činiteľmi, ktorí sa vzdali myšlienky na národné oslobodenie vlastnými silami a dúfali v národnú záchranu Slovákov prostredníctvom cárskeho Ruska. Na druhej strane tu boli viacerí príslušníci mladšej národne orientovanej slovenskej inteligencie, zväčša hlasisti, ktorí pod vplyvom názorov T. G. Masaryka kritizovali postoj martinského centra SNS k Rusku, a napriek hlbokému záujmu o Rusko ako najväčší slovanský štát kritizovali jeho neúnosné politické a sociálne pomery (samoderžavie, sociálna bieda). Verili, že Rusko môže pozitívne ovplyvniť vývoj ostatných slovanských národov len ak bude demokratické. Preto sa orientovali iba na kultúrnu dimenziu rusofilstva (spoznávanie ruskej kultúry, kníh), aby nestratili s Ruskom kontakt pre obdobie, kedy sa oslobodí z nedemokratických a zaostalých pomerov.

Zmena orientácie

Značne odlišným obdobím vnímania slovanskej problematiky na Slovensku bolo obdobie prvej Československej republiky (ČSR). To, že Slováci získali národnú slobodu v Československu pod patronáciou západoeurópskych mocností, odsunulo na perifériu politického záujmu predošlé proruské politické koncepcie. Naopak, politickú moc na Slovensku získavajú prívrženci spolupráce s Čechmi (Vavro Šrobár, Milan Hodža, Ivan Dérer), ktorí v dôsledku reálnej politickej situácie (Rusko zmietajúce sa v občianskej vojne, versailleský systém, Francúzsko ako garant nezávislosti slovanských štátov strednej Európy) a vplyvom zahraničnopolitických koncepcií T. G. Masaryka a Edvarda Beneša orientujú svoj záujem hlavne na spoluprácu s Francúzskom a Veľkou Britániou. Rovnako sa snažia o zabezpečenie nezávislosti a prosperity Slovenska, resp. Československa prostredníctvom spolupráce s blízkymi slovanskými i neslovanskými štátmi (Malá dohoda). Väčšinou vtedajších nekomunistických politikov bolo boľševické Rusko či Sovietsky zväz vnímané ako značne politicky, hospodársky a kultúrne odlišná časť Európy. Preto nevideli budúcnosť Slovenska, resp. Československa v bližšej spolupráci či dokonca spolku s Ruskom, pritom ale Rusko, resp. ZSSR a priori nevylučovali z možnej bližšej spolupráce so stredoeurópskymi či slovanskými národmi, ale rovnako ako ostatní demo­kratickí politici v ČSR podmieňovali bližšiu spoluprácu s ním demokratizáciou jeho spoločenského systému.

Úplne iný pohľad na sovietske Rusko, resp. ZSSR mali slovenskí komunisti, ktorí z ideologických dôvodov nekriticky vyz­dvi­hovali nielen úlohu Ruska medzi slo­vanskými národmi, ale hlavne jeho politický systém. Slovenskí komunistickí in­te­lektuáli videli v Sovietskom zväze re­álne stelesnenie dávnych ľavicových vi­dín a snov slovenskej spoločnosti. Stali sa naj­aktívnejšími propagátormi Sovietskeho zväzu. 

Značná zmena postoja nekomunistických politikov na Slovensku voči úlohe Soviet­skeho zväzu nastala v druhej polovici 30. ro­kov 20. storočia, kedy sa nástupom Hitlera a nacistov k moci v Nemecku zvyšuje aj ohrozenie národnej slobody Čechov a Slovákov. Po úpadku vplyvu Fran­cúzska ako garanta nezávislosti ČSR, a relatívne zmierlivom postoji Veľkej Bri­tánie voči Nemecku, sa snahy o získanie spojeneckej veľmoci prirodzene orientujú na Sovietsky zväz. Už sa toľko nekritizuje jeho politický systém, ale sa naopak vy­zdvihujú niektoré údajné prednosti soviet­skeho režimu.

Oficiálna vojnová politika

Najvýznačnejší obrat v slovanskej politike na Slovensku, hlavne vo vzťahu k ZSSR, nastáva potom v rokoch 1938 až 1939, kedy sa s rastom vplyvu Nemecka v stredo­eu­rópskom priestore a v dôs­ledku mníchov­skej krízy dostávajú na Slovensku k moci ľudáckí politici, ktorí svoju zahraničnú politiku zosúľaďujú s nemeckou proti­so­viet­skou politikou. Nakoľko sa nacistické Ne­mecko stáva garantom slovenskej sa­mo­statnosti, ofi­ciálna slovenská politika upúšťa od akejkoľvek slovanskej idey, lebo tá bola namierená hlavne proti Nemecku. Ba práve naopak, proslovanskú orien­tá­ciu predchádzajúcich politických garnitúr nahrádza pronemeckou, častokrát i protislovanskou politikou. V čase pred druhou svetovou vojnou sa nepriateľsky správa nielen voči Čechom, ale aj voči Poliakom a kritizuje protinemecké postoje v Juhoslávii a ZSSR. Ale po prvotnom ostrom pro­­tisovietskom a protikomunistickom pos­­­toji, nastáva po príklade Nemecka a uzatvorení sovietsko-nemeckého paktu náhly obrat dovtedajšej politiky prvej Slovenskejrepubliky (SR). Od tohoto okamihu už nebol Sovietsky zväz nepriateľom, ale pria­teľským štátom Nemecka, a tým aj Slo­venska. Preto už za krátko po tejto zmene kurzu voči ZSSR dochádza k uznaniu Slovenskej republiky Sovietskym zväzom a nadväzujú sa diplomatické styky medzioboma krajinami. Začali sa tiež inten­zív­nejšie rozvíjať aj konkrétnejšie slovensko-sovietske vzťahy, ktoré nejavili ani naj­menšie známky predošlej averzie. Tento stav priateľstva medzi 1. SR a ZSSR ale netrval dlho. Akonáhle vtrhlo Nemecko v lete 1941 do Sovietskeho zväzu, Slovensko poslušne nasledovalo garanta svojej samostatnosti a pridalo sa k nemeckej ar­máde v boji proti Sovietskemu zväzu. Po celý zvyšok II. svetovej vojny sa ľudácka politická reprezentácia slovenského štátustriktne pridŕžala nemeckej proti­so­viet­skej a neslovanskej politiky.

Orientácia odboja

V úplne iných reláciách voči slovanstvu a ZSSR sa tvorila politika zahraničného a domáceho odboja. Okrem iných spor­­ných záležitostí bol vzťah voči Sovietskemu zväzu jedným z bodov, na ktorom sa trieštil československý nekomunistický zahraničný odboj. Zatiaľ čo najvýznamnejší predstavitelia slovenského odboja v zahraničí – Milan Hodža a Štefan Osuský – odmietali bližšiu odbojovú či povojnovú spoluprácu so Sovietskym zväzom a presadzovali spojenectvo so západnými mocnosťami, resp. vytvorenie širšej federácie stredoeurópskych štátov, exilový prezident Edvard Beneš so svojím prevažne ľavicovým táborom stúpencov v londýnskom exile presadzoval naopak bližšiu ori­en­táciu na spojenectvo so ZSSR. Od tohto spojenectva očakávali presadenie svojich hlavných politických ašpirácií – od­či­nenie Mníchovskej dohody uznaním Českoslo­venska v jeho predmníchovských hraniciach a zabezpečenie budúcej integrity jeho územia (napríklad aj politickou pod­porou zo strany Sovietskeho zväzu na medzi­národnom poli pri marginalizácii nelojálnych menšín v Československu). Pre­sadeniu prosovietskej orientácie česko­slo­venského londýnskeho exilu prial aj vývoj na bojiskách druhej svetovej vojny, kedy je od polovice roku 1943 jasné, že Československo bude oslobodzovať Čer­vená armáda, a nie západné mocnosti, ako to predpokladal Milan Hodža a jeho politickí prívrženci.  

Zmenami vzťahov voči komunistom a So­­viet­skemu zväzu, i voči slovanskej otázke všeobecne, prechádzajú aj via­cerí čini­telia občianskeho odboja na Slo­vensku, ktorí až do leta 1943 mali opa­trný postoj ako voči spolupráci s komunistami, tak aj v orientácii na ZSSR a stále dúfali v oslo­bodenie Slovenska západnými spojencami. Až s približujúcou sa Čer­ve­nou armádou a uvedomení si nespochyb­ni­teľ­ného vplyvu Sovietskeho zväzu na povoj­nové Československo, začínajú politické rokovania so slovenskými komunistami a prijímajú orientáciu na ZSSR. Táto pro­sovietska orientácia, deklarovaná i rep­rezentantmi občianskeho odboja na Sloven­sku, nebola iba výsledkom nutnej akceptácie vplyvu ZSSR na povojnové Čes­­koslovensko z ich strany, ale odrážala v sebe i predošlú tradičnú slovanskú orientáciu predstaviteľov tohto odboja, ktorá cez vojnu výrazne vzrástla vďaka vnímaniu Sovietskeho zväzu ako slovanskej veľmoci schopnej oslobodiť ostatné slovanské ná­rody spod nemeckej nadvlády.

Po obnovení Československa a etab­lo­vaní sa jeho štátnych štruktúr na os­lo­bo­de­nom území, začína na Slo­vensku boj o nové chápanie slovanskej myš­lienky a pos­ta­venia ZSSR v nej. V povojnovom systéme Ná­rodného frontu, a v situácii veľmo­cen­ského vplyvu ZSSR na česko­slo­venskú politiku, začína mať idea slo­vanstva formu jed­noznačnej oficiálnej pod­pory blízkeho spojenectva slovanských štátov pod dominan­ciou ZSSR. A aj napriek tomu, že medzi komunistami a nekomunistami existujú vo vnímaní spojenectva so ZSSR značné rozdiely (akceptácia kultúrnej a hospodárskej spolupráce, ale odmie­ta­nie ideo­lo­gického a politického zbližovania nekomunistami), nastáva na povojnovom Slovensku doslova boom slovanskej myš­lienky a orien­tácie na ZSSR. No aj napriek ma­sívnej propagande v prospech pozitív­neho vnímani a úlohy Sovietskeho zväzu a slo­van­stva v po­vojnovom svete, ostáva časť obyva­teľ­stva voči tejto „východnej“ orien­tácii kritická.

 

Tagged:

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *