Marek Syrný
Slovanská idea ako uvedomenie si etnickej vzájomnosti slovanských národov a z toho vyplývajúca potreba vzájomného spoznávania sa a spolupráce, je na Slovensku stará už niekoľko storočí. Vo svojom vývoji prešla od obdobia zdôrazňovania kultúrnej spolupráce medzi slovanskými národmi na počiatku ich sebauvedomovania sa a pretvárania sa v novodobé národy, až po politické koncepcie vytvárania spoločenstva slovanských štátov pod hegemóniou Sovietskeho zväzu, ktoré sa realizovali po druhej svetovej vojne.
Počiatočné koncepcie
Hoci významnejšie uvedomenie si slovanskej vzájomnosti u Slovákov možno vybadať už v práci Antona Bernoláka Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách z roku 1787, hlavnú zásluhu na vzniku myšlienky slovanskej vzájomnosti a z nej vyplývajúcej spolupráce slovanských národov má nepochybne Ján Kollár. Hoci sú jeho myšlienky o slovanskej vzájomnosti venované iba úvahám o vzájomnom duchovnom ovplyvňovaní jednotlivých slovanských národov cez svoje národné literatúry a odmietajú vytváranie akýchkoľvek slovanských politických koncepcií, stali sa zdrojom neskorších úvah predstaviteľov štúrovskej generácie o národnej záchrane Slovákov prostredníctvom politickej dimenzie slovanskej spolupatričnosti. Idea slovanskej tradície a spolupatričnosti sa u štúrovcov prejavuje ako v rannom štádiu ich účinkovania (výlet na Devín, prijatie slovanských mien), tak hlavne vo vrcholnom období ich pôsobenia v roku 1848, kedy sa Ľudovít Štúr a jeho najbližší spolupracovníci stávajú iniciátormi a aktívnymi účastníkmi Slovanského zjazdu v Prahe.
Po nie príliš pozitívnych výsledkoch zjazdu a podobnom výsledku revolúcie pre postavenie Slovákov v Uhorsku, v období útlmu národného hnutia za Bachovho absolutizmu, dochádza u Štúra k orientácií všetkých jeho národno-politických ašpirácií na ideu slovanstva, hlavne na mesianistické poslanie Ruska pre slovenský a ostatné slovanské národy. I na základe Štúrových vízií poslania Ruska pre Slovanov sa veľká časť slovenskej národnej inteligencie 2. polovice 19. storočia zameriava na problematiku Ruska ako najväčšieho a najsilnejšieho slovanského štátu, schopného zabezpečiť slobodu malých slovanských národov.
Medzi najvýznamnejších presadzovateľov týchto vízií o Rusku na Slovensku patrili Svätoslav Hurban Vajanský a Jozef Škultéty. Ich názory boli značne podobné názorom ruských slavjanofilov. Rozdeľovali Európu na zhnitý, povrchný, materialistický a egoistický Západ a na svieži Východ, čiže Rusko, resp. Slovanov. V pravoslávnej cirkvi videli slovanskú národnú cirkev. Samoderžavie väčšinou vnímali ako výraz národnej múdrosti Rusov a preto ho považovali za vhodnú formu slovanského vládnutia. Idealizovali ruskú dedinu, ruského mužíka a v spoločenskom systéme Ruska videli správne riešenie sociálnej otázky. Veľmi upozorňovali na existenčné ohrozenie Slovanstva nemeckým Drang nach Osten. Ich orientácia na záchranu Slovákov prostredníctvom cárskeho Ruska bola potom prirodzeným obranným reflexom v období stupňujúcej sa maďarizácie Slovákov koncom 19. a začiatkom 20. storočia.
Slovanskú ideu premietajúcu sa do rusofilstva možno vybadať aj u P. O. Hviezdoslava, u ktorého sa po rusko-tureckej vojne o Balkán zvýšila dôvera v Rusov ako osloboditeľov Slovanov. Rovnako ako Vajanský či Škultéty kritizuje postoj Západu k Slovanom a upiera nádej na Východ, odkiaľ má prísť nová slávna éra Slovanov. Ale po stykoch s hlasistickým hnutím a strate ilúzií o cárizme po potlačení revolúcie v roku 1905, sa už na rozdiel od Vajanského či Škultétyho nepozerá tak nekriticky na Rusko a neuznáva jeho politický systém.
Na Slovensku sa na začiatku 20. storočia, aj v súvislosti so slovanskou otázkou, resp. s postojom k úlohe Ruska medzi slovanskými národmi, vytvorili teda dva značne odlišné politické tábory. Na jednej strane tu bolo martinské centrum Slovenskej národnej strany (SNS) s Vajanským, Škultétym a inými staršími národnými činiteľmi, ktorí sa vzdali myšlienky na národné oslobodenie vlastnými silami a dúfali v národnú záchranu Slovákov prostredníctvom cárskeho Ruska. Na druhej strane tu boli viacerí príslušníci mladšej národne orientovanej slovenskej inteligencie, zväčša hlasisti, ktorí pod vplyvom názorov T. G. Masaryka kritizovali postoj martinského centra SNS k Rusku, a napriek hlbokému záujmu o Rusko ako najväčší slovanský štát kritizovali jeho neúnosné politické a sociálne pomery (samoderžavie, sociálna bieda). Verili, že Rusko môže pozitívne ovplyvniť vývoj ostatných slovanských národov len ak bude demokratické. Preto sa orientovali iba na kultúrnu dimenziu rusofilstva (spoznávanie ruskej kultúry, kníh), aby nestratili s Ruskom kontakt pre obdobie, kedy sa oslobodí z nedemokratických a zaostalých pomerov.
Zmena orientácie
Značne odlišným obdobím vnímania slovanskej problematiky na Slovensku bolo obdobie prvej Československej republiky (ČSR). To, že Slováci získali národnú slobodu v Československu pod patronáciou západoeurópskych mocností, odsunulo na perifériu politického záujmu predošlé proruské politické koncepcie. Naopak, politickú moc na Slovensku získavajú prívrženci spolupráce s Čechmi (Vavro Šrobár, Milan Hodža, Ivan Dérer), ktorí v dôsledku reálnej politickej situácie (Rusko zmietajúce sa v občianskej vojne, versailleský systém, Francúzsko ako garant nezávislosti slovanských štátov strednej Európy) a vplyvom zahraničnopolitických koncepcií T. G. Masaryka a Edvarda Beneša orientujú svoj záujem hlavne na spoluprácu s Francúzskom a Veľkou Britániou. Rovnako sa snažia o zabezpečenie nezávislosti a prosperity Slovenska, resp. Československa prostredníctvom spolupráce s blízkymi slovanskými i neslovanskými štátmi (Malá dohoda). Väčšinou vtedajších nekomunistických politikov bolo boľševické Rusko či Sovietsky zväz vnímané ako značne politicky, hospodársky a kultúrne odlišná časť Európy. Preto nevideli budúcnosť Slovenska, resp. Československa v bližšej spolupráci či dokonca spolku s Ruskom, pritom ale Rusko, resp. ZSSR a priori nevylučovali z možnej bližšej spolupráce so stredoeurópskymi či slovanskými národmi, ale rovnako ako ostatní demokratickí politici v ČSR podmieňovali bližšiu spoluprácu s ním demokratizáciou jeho spoločenského systému.
Úplne iný pohľad na sovietske Rusko, resp. ZSSR mali slovenskí komunisti, ktorí z ideologických dôvodov nekriticky vyzdvihovali nielen úlohu Ruska medzi slovanskými národmi, ale hlavne jeho politický systém. Slovenskí komunistickí intelektuáli videli v Sovietskom zväze reálne stelesnenie dávnych ľavicových vidín a snov slovenskej spoločnosti. Stali sa najaktívnejšími propagátormi Sovietskeho zväzu.
Značná zmena postoja nekomunistických politikov na Slovensku voči úlohe Sovietskeho zväzu nastala v druhej polovici 30. rokov 20. storočia, kedy sa nástupom Hitlera a nacistov k moci v Nemecku zvyšuje aj ohrozenie národnej slobody Čechov a Slovákov. Po úpadku vplyvu Francúzska ako garanta nezávislosti ČSR, a relatívne zmierlivom postoji Veľkej Británie voči Nemecku, sa snahy o získanie spojeneckej veľmoci prirodzene orientujú na Sovietsky zväz. Už sa toľko nekritizuje jeho politický systém, ale sa naopak vyzdvihujú niektoré údajné prednosti sovietskeho režimu.
Oficiálna vojnová politika
Najvýznačnejší obrat v slovanskej politike na Slovensku, hlavne vo vzťahu k ZSSR, nastáva potom v rokoch 1938 až 1939, kedy sa s rastom vplyvu Nemecka v stredoeurópskom priestore a v dôsledku mníchovskej krízy dostávajú na Slovensku k moci ľudáckí politici, ktorí svoju zahraničnú politiku zosúľaďujú s nemeckou protisovietskou politikou. Nakoľko sa nacistické Nemecko stáva garantom slovenskej samostatnosti, oficiálna slovenská politika upúšťa od akejkoľvek slovanskej idey, lebo tá bola namierená hlavne proti Nemecku. Ba práve naopak, proslovanskú orientáciu predchádzajúcich politických garnitúr nahrádza pronemeckou, častokrát i protislovanskou politikou. V čase pred druhou svetovou vojnou sa nepriateľsky správa nielen voči Čechom, ale aj voči Poliakom a kritizuje protinemecké postoje v Juhoslávii a ZSSR. Ale po prvotnom ostrom protisovietskom a protikomunistickom postoji, nastáva po príklade Nemecka a uzatvorení sovietsko-nemeckého paktu náhly obrat dovtedajšej politiky prvej Slovenskejrepubliky (SR). Od tohoto okamihu už nebol Sovietsky zväz nepriateľom, ale priateľským štátom Nemecka, a tým aj Slovenska. Preto už za krátko po tejto zmene kurzu voči ZSSR dochádza k uznaniu Slovenskej republiky Sovietskym zväzom a nadväzujú sa diplomatické styky medzioboma krajinami. Začali sa tiež intenzívnejšie rozvíjať aj konkrétnejšie slovensko-sovietske vzťahy, ktoré nejavili ani najmenšie známky predošlej averzie. Tento stav priateľstva medzi 1. SR a ZSSR ale netrval dlho. Akonáhle vtrhlo Nemecko v lete 1941 do Sovietskeho zväzu, Slovensko poslušne nasledovalo garanta svojej samostatnosti a pridalo sa k nemeckej armáde v boji proti Sovietskemu zväzu. Po celý zvyšok II. svetovej vojny sa ľudácka politická reprezentácia slovenského štátustriktne pridŕžala nemeckej protisovietskej a neslovanskej politiky.
Orientácia odboja
V úplne iných reláciách voči slovanstvu a ZSSR sa tvorila politika zahraničného a domáceho odboja. Okrem iných sporných záležitostí bol vzťah voči Sovietskemu zväzu jedným z bodov, na ktorom sa trieštil československý nekomunistický zahraničný odboj. Zatiaľ čo najvýznamnejší predstavitelia slovenského odboja v zahraničí – Milan Hodža a Štefan Osuský – odmietali bližšiu odbojovú či povojnovú spoluprácu so Sovietskym zväzom a presadzovali spojenectvo so západnými mocnosťami, resp. vytvorenie širšej federácie stredoeurópskych štátov, exilový prezident Edvard Beneš so svojím prevažne ľavicovým táborom stúpencov v londýnskom exile presadzoval naopak bližšiu orientáciu na spojenectvo so ZSSR. Od tohto spojenectva očakávali presadenie svojich hlavných politických ašpirácií – odčinenie Mníchovskej dohody uznaním Československa v jeho predmníchovských hraniciach a zabezpečenie budúcej integrity jeho územia (napríklad aj politickou podporou zo strany Sovietskeho zväzu na medzinárodnom poli pri marginalizácii nelojálnych menšín v Československu). Presadeniu prosovietskej orientácie československého londýnskeho exilu prial aj vývoj na bojiskách druhej svetovej vojny, kedy je od polovice roku 1943 jasné, že Československo bude oslobodzovať Červená armáda, a nie západné mocnosti, ako to predpokladal Milan Hodža a jeho politickí prívrženci.
Zmenami vzťahov voči komunistom a Sovietskemu zväzu, i voči slovanskej otázke všeobecne, prechádzajú aj viacerí činitelia občianskeho odboja na Slovensku, ktorí až do leta 1943 mali opatrný postoj ako voči spolupráci s komunistami, tak aj v orientácii na ZSSR a stále dúfali v oslobodenie Slovenska západnými spojencami. Až s približujúcou sa Červenou armádou a uvedomení si nespochybniteľného vplyvu Sovietskeho zväzu na povojnové Československo, začínajú politické rokovania so slovenskými komunistami a prijímajú orientáciu na ZSSR. Táto prosovietska orientácia, deklarovaná i reprezentantmi občianskeho odboja na Slovensku, nebola iba výsledkom nutnej akceptácie vplyvu ZSSR na povojnové Československo z ich strany, ale odrážala v sebe i predošlú tradičnú slovanskú orientáciu predstaviteľov tohto odboja, ktorá cez vojnu výrazne vzrástla vďaka vnímaniu Sovietskeho zväzu ako slovanskej veľmoci schopnej oslobodiť ostatné slovanské národy spod nemeckej nadvlády.
Po obnovení Československa a etablovaní sa jeho štátnych štruktúr na oslobodenom území, začína na Slovensku boj o nové chápanie slovanskej myšlienky a postavenia ZSSR v nej. V povojnovom systéme Národného frontu, a v situácii veľmocenského vplyvu ZSSR na československú politiku, začína mať idea slovanstva formu jednoznačnej oficiálnej podpory blízkeho spojenectva slovanských štátov pod dominanciou ZSSR. A aj napriek tomu, že medzi komunistami a nekomunistami existujú vo vnímaní spojenectva so ZSSR značné rozdiely (akceptácia kultúrnej a hospodárskej spolupráce, ale odmietanie ideologického a politického zbližovania nekomunistami), nastáva na povojnovom Slovensku doslova boom slovanskej myšlienky a orientácie na ZSSR. No aj napriek masívnej propagande v prospech pozitívneho vnímani a úlohy Sovietskeho zväzu a slovanstva v povojnovom svete, ostáva časť obyvateľstva voči tejto „východnej“ orientácii kritická.