Jezidizmus – najstaršie naboženstvo

Bronislava Živická

V kalendári sa píše rok 6759. Začiatok nového oslavujete v presne určenú stredu v mesiaci apríl. Máte zakázané jesť šalát a obliekať si modrú farbu. Vydať alebo oženiť sa môžete len s osobou vyznávajúcou to isté náboženstvo, pretože zvyšok ľudstva vznikol z Evy a vy ste potomkom Adama. Jediným dôvodom rozvodu je cudzoložstvo, no musia byť pri ňom traja svedkovia. Jezidizmus.

Ako to všetko začalo…Podľa legendy Jezídov o vzniku vesmíru stál Najvyšší Boh nad všetkými moriami a hral sa s bielou perlou. Zrazu ju odhodil do mora, kde sa perla roztrieštila na maličké časti. Z nich vznikla Zem, ostatné planéty a hviezdy. Zavŕšením svojej práce poveril prvého a najlepšieho anjela, Táús Malaka (Páv Anjel). Na pomoc mu prišlo ďalších šesť anjelov, ktorí sú v jezidizme uctievaní ako svätí (pomenovanie Jezídi pravdepodobne pochádza z perzského slova „ized“- anjel).

Zem sa zrazu začala prudko triasť. Táús Malak na ňu zostúpil a získal podobu prekrásneho páva oplývajúceho siedmymi základnými farbami.

Dostal sa do Raja, kde našiel práve stvoreného Adama, no bez duše. Malak mu vdúchol život, obrátil ho k Slnku, symbolu Najvyššieho Boha, pričom odriekal modlitbu v 72 jazykoch (na Zemi malo podľa legendy existovať 72 národov).

Potom bola stvorená Eva. S Adamom sa začali hádať, či sú schopní splodiť potomka jeden bez druhého. Hádka skončila tým, že z Adama vznikol nádherný chlapček Shehid bin Jer, „chlapec z pohára“. Jezídi preto sami seba považujú za potomkov Adama, a nie Evy.

Sedem tisíc rokov plnil Táús Malak svojimi slzami sedem nádob, ktorými potom uhasil peklo. Odvtedy Jezídi jeho existenciu neuznávajú. Taktiež majú Jezídi zakázané jesť šalát a obliekať si modrú farbu. Pôvod týchto nariadení nie je známy, ale predpokladá sa, že modrá je symbolom Noeho a Potopy sveta, a môže priniesť ľuďom nešťastie.

Vyznávači jezidizmu veria v reinkarnáciu, alebo „preoblečenie duše“. Ich najvýznamnejší učiteľ Šejk Adi Musafir je uctievaný ako najdokonalejšie prevtelenie Táús Malaka. Práve on zaviedol pravidlo, že Jezídi nemôžu konvertovať na iné náboženstvo a Jezídom sa nemôže stať ani príslušník inej viery. Šejk Adi Musafir a jeho syn sú považovaní za autorov dvoch svätých kníh – Čierneho písma (Mushaf reš) a Knihy zjavenia (Ktébí džalva). Obe sú napísané v arabčine.

Jezídi sa postupne usadili na území dnešnej Indie. Pred asi 4000 rokmi sa začali presúvať viac na západ, do Perzie a na Blízky východ. Najpočetnejšia skupina sa usadila na severe Iraku a Iránu, kde ich potomkovia žijú dodnes. Vyznávači tohto náboženstva tvoria uzavreté kmene na čele s kmeňovými vodcami. Jezídov môžeme tiež nájsť v Nemecku (40 tis. – 60 tis.), Arménsku (40 tis.), Rusku (30 tis.), Sýrii, Gruzínsku a Švédsku.

Táús Malak, symbol JezídovJezidizmus v Arménsku

Jezídi tvoria najväčšiu etnickú a náboženskú skupinu Arménska. Podľa posledného sčítania obyvateľstva uskutočneného v roku 2001 sa k tomuto náboženstvu hlási približne 40 tisíc ľudí (1,3 % obyvateľstva).

Najviac ich prišlo do krajiny v deväťnástom a na začiatku dvadsiateho storočia, aby tak unikli náboženskému prenasledovaniu zo strany Turkov a sunnitských Kurdov, ktorí ich nútili konvertovať na islam. Moslimovia tvrdili, že tradície jezidizmu sú satanské. Prenasledovanie konkrétne začalo kvôli uctievaniu Táús Malaka. Ten je v Koráne prezentovaný ako Shaitan (Satan). Jezídi v snahe odvrátiť nebezpečenstvo urobili mnohé ústupky voči moslimom. Jedným z nich je aj obriezka, ktorá je chlapcom urobená ihneď po krste.

V priebehu 700 rokov sa však Moslimom podarilo vyvraždiť až 23 miliónov Jezídov, čím sa ocitli na pokraji existencie. V súčasnosti ich na celom svete žije približne pol milióna.

Väčšinu Jezídov tvoria etnickí Kurdi, žijúci v západnej časti Arménska (región Aragatsotn). Okrem malých komunít v severnom Iraku používajú vyznávači jezidizmu dialekt kurdčiny, jazyk kurmanji. Takmer všetky kultúrne zvyklosti sú totožné s kurdskými a väčšina z nich sa k tejto národnosti priznáva, aj keď s rezervami.

Avšak na území Kaukazu, najmä v Arménsku, je často zaužívaná mylná predstava, že byť Kurdom automaticky znamená byť moslimom. Preto Jezídi žijúci v Arménsku považujú sami seba najskôr za Jezídov a až potom za Kurdov.

Prvé výzvy na uznanie Jezídov ako samostatnej etnickej skupiny, a tým aj odčlenenie odkurdskej minority, sa objavili v roku 1988. Ich žiadosť bola vypočutá o rok neskôr, kedy sa uskutočnilo sčítanie obyvateľstva. Podľa jeho výsledkov z približne 60 tisíc Kurdov, žijúcich vtedy v Arménsku, sa k jezidizmu prihlásilo 53 tisíc, čím získali oficiálny status etnickej skupiny.

Nasledujúce sčítanie obyvateľstva Arménska sa konalo v roku 2001 – Jezídov bolo v tom čase 40 620 a Kurdov 1 519. Tieto čísla sú dôkazom, že komunita Jezídov postupne vymiera. Dôvodom je neutíchajúce prenasledovanie zo strany moslimského obyvateľstva a taktiež emigrácia Jezídov, a to najmä do Ruska

Jezídi v Arménsku žili od nepamäti nomádskym spôsobom života, ktorý sa podriaďoval jednotlivým ročným obdobiam. Všetky ich sídla sa nachádzajú vo vyšších nadmorských výškach v blízkosti najvyššieho vrchu Arménska – Aragatsu. Na jar, keď zmizne z hôr všetok sneh, Jezídi sa intenzívne pripravujú na nasledujúcich 5-6 mesiacov strávených v horách. Presun často trvá aj 2-3 dni a jednom mieste sa nezdržia viac ako niekoľko týždňov. Tu sa venujú chovu oviec. Z nich získavajú najmä mlieko a vlnu, ktorá je považovaná za jednu z najkvalitnejších na svete.

Ich majetok je mimimálny a väčšinou ho tvorí len jeden stan (často vojenský, ktorý je pamiatkou na sovietsku éru). Na jeseň sa pastieri spolu s príchodom prvého snehu vracajú do dolín.

V roku 1920 bola otvorená prvá škola pre Jezídov v Arménsku, no úroveň vzdelania je medzi nimi nižšia ako priemer v krajine. Dôvodom môže byť ekonomická situácia, ale aj vydaj dievčat v mladom veku, či nedostatok vyučujúcich, ktorí ovládajú ich jazyk.

Detský fond UNICEF podporil v roku 2006 snahu vlády o vydanie učebnice v tomto jazyku a už nasledujúci rok sa prvé z nich objavili na školských laviciach po celej krajine.