Peter Hupka
Napriek tomu, že svet sa stáva neustále menším, jednotlivé krajiny a ľudia sú zžité so svojimi územiami a hranicami možno viac, než si myslíme. Hoci je čoraz ľahšie premiestňovať sa po rôznych kútoch planéty, náš pôvod má veľký význam v súvislostiach s postojom ku svetu a životu. V zásadných veciach i detailoch. Spýtať sa Rusa, čo znamená diaľka, je niečo celkom iné, ako položiť túto otázku ostrovanovi z Madeiry. Často sa neubránime zvyku rozprávať o krajine ako o jednoliatom celku a predkladať svoje predstavy o tom, čo život pod jej vlajkou znamená. Niekedy je možno lepšie nerobiť žiadne závery. Kráčať a zastavovať sa na niektorých miestach jej magického „tu a teraz“. Spravme spolu päť krokov krajinou, kde „blízkom“ môže byť i malé nekonečno…
Čechov a Kristovo žiguli
Hraničný prechod na ceste z ukrajinského Donecka do ruského Taganrogu nepatrí medzi najväčšie. Presnejšie, jeho vzhľad nezodpovedá skutočnosti, že spája dva najvýznamnejšie subjekty bývalého ZSSR. Nezmenilo sa jediné: ľudia pokojne čakajú v starom maďarskom autobuse značky Ikarus, kým sa colníkom uráči pozbierať vyplnené nezmyselné deklarácie o totožnosti a prevážanom tovare. Prejde niekoľko hodín, kým sa zodvihne stará železná rampa a pamätník na štyroch kolesách sa vydá na cestu do mesta, kde sa 29. januára 1860 narodil známy spisovateľ a dramatik Anton Pavlovič Čechov.
„Lavka Čechovych“ – obchod v centre mesta, kde rodina Čechovových obchodovala s koloniálnymi tovarmi: čajom, kávou a koreninami, a maličký bielozelený dom, kde sa Anton Pavlovič narodil, sú jedinými pamätihodnosťami priemyselného mesta, ktoré nepatrí k najvýstavnejším ruským sídlam.
Plytké Azovské more láka na kúpanie hlavne miestnych obyvateľov. Okrídlená fráza „nechodiť za bójky“ je stopercentne pravdivá za odlivu. Kráčať po piesčitom dne sa tu dá od brehu stovky metrov, čo občas využívajú nielen kúpajúci sa, ale i mladíci za volantmi svojich hranatých limuzín žiguli. Jazda po brehoch i plytkých pobrežných vodách pôsobí efektne v noci: akoby sa vznášali na vode. Tak sa i v niektorý bláznivý podvečer na nábreží vžil termín „Kristovo žiguli“. Veď aké iné auto by ešte mohlo jazdiť po hladine?
Azovská voda je o poznanie menej slaná, ako voda v neďalekom Čiernom mori. Jednou z príčin je silný prítok sladkej vody z Donu, vody ktorého v sebe navyše na jar a v lete prinášajú do mora drobné vodné rastliny. „More vtedy kvitne,“ vraví Natália, ktorá prišla do Taganrogu navštíviť so svojim mužom mamu. Anna žije v dvojizbovej „chruščovke“, byte, aké sa stavali za vlády Nikitu Sergejeviča po celom sojuze. Po reorganizácii závodu,kde pracovala, sa ocitla v ťažkej situácii: pracuje, ako mnoho ďalších žien, v súkromnej predajni. Predavačky tu však často dostávajú len minimálnu mzdu, ku ktorej sa prirátavajú percentá z predaja. „Je to veľmi málo, ale v Taganrogu bez špeciálneho vzdelania inej práce niet,“ dozvedám sa od Anny, pokým nad našimi oknami preletí nákladný Il-76 vzlietajúci z neďalekej bázy.
Práve v Taganrogu sa nachádza letecký závod a konštrukčná dielňa Berjeva, kde navrhli množstvo známych obojživelných lietadiel, medzi nimi i pýchu súčasnej ruskej avioniky, amfíbiu Be-200, viacúčelové prúdové lietadlo, používané napríklad na hasenie lesných požiarov.
Miesto: vlak
Vlak je s ďalekými priestormi ruskej krajiny i duše spojený snáď od počiatku svojej existencie. Tu sa ľudia zoznamujú, rozprávajú, prežívajú kus svojho života. Je inšpiráciou mnohých piesní i začiatkom mnohých príbehov. Vagóny lacného hotelu na kolesách s vôňou samovaru ľudí spájajú i premiestňujú. Pokým za oknami bežia roviny a brezové lesy, vnútri sa dejú tie isté rituály: čaj, jedlo, rozhovor, karty, prestieranie bielizne, spánok… Sú podobné a predsa je každý iný: ani tu sa nedá dvakrát vstúpiť do tej istej rieky.
Dnešnú noc trávim s arménskym obchodníkom, mladou dvojicou vracajúcou sa z dovolenky v Abcházsku, veselým Moskovčanom a vysmiatou sprievodkyňou v stredných rokoch. Debata sa točí okolo všetkých zákutí života. Úvah „kde možno zarobiť“, momentiek z Abcházska, či porovnania krajín a regiónov. To všetko s údenou rybou, pivom a kalíškami vodky na stole. ArménNarek sa spoločnosti viditeľne teší: „Vždy so sebou nesiem pár fliaš vodky. Len takýchto maličkých, nie som predsa pijan. A otvorí sa ich toľko, aká je spoločnosť. Dnes je tu dobre, no cestou do Rostova bola úplná nuda, minula sa len jediná…,“ konštatuje s typickou južanskou gestikuláciou. Juh sa nezaprie ani v inom: po niekoľkých kalíškoch ukazuje mladej spolucestujúcej fotografie svojej ženy a detí, po ďalších už bozkáva sprievodkyňu, ktorá sa bráni len naoko…
Vonku sa z tmy ozýva len klepot kolies a takmer všetci cestujúci sa už uložili spať. Len ktosi zo susedstva sa ešte prediera sotva osvetlenou chodbičkou k chladnúcemu samovaru zaliať čajové vrecúško vodou, z ktorej polovicu cestou späť na svoje miesto vyleje. Všetko je ako má byť: veď i vlaky sú ako krajiny. Presné, dokonalé, sterilné, alebo ľudské. Tie ruské patria do poslednej skupiny…
Altaj: iný svet
Pohorie ležiace v oblasti, kde sa stretávajú hranice Ruska, Kazachstanu, Mongolska a Číny. Územie, ktorého názov pravdepodobne vznikol spojením slov „altyn“ – zlato a „tau“ – hora. Miesto, ktoré „len ako sa spomenie, zachveješ sa a po srdci ti až do bolesti na okamih prejde horúci pocit,“ ako občas tunajší ľudia citujú svojho rodáka, známeho režiséra a herca Vasilija Šukšina.
Pri pohľade na mohutnú „matku riek“ Katuň, zasnežené vrcholky hory Belucha, či sediac pod skalami na brehu jedného zo stoviek bezmenných potôčikov je možné ľahko pochopiť tento pocit. A stačí na chvíľu zavrieť oči a človek sa stáva súčasťou prírody týchto neobyčajných hôr.
Cesta k vrcholom začína na brehu rieky Bija, v malom provinčnom meste Bijsk. Leto tu má mnoho farieb i keď samo mesto nie je ničím zaujímavé. Okrem momentov zo života. Deti sa plavia po Biji na „lodiach“ z plastových fliaš, nahodené slečny postávajú na miestnej pláži s fľaškou piva v ruke nenútene sa zhovárajúc s miestnymi „párňami“.
Oveľa zaujímavejšia je cesta na juh Čujským traktom, magistrálou pretínajúcou Altaj a spájajúcou Rusko s Mongolskom. Krajina je každým kilometrom suchšia a pripomína väčšmi Strednú Áziu, než niektorý z regiónov Ruska. Sivastohnedé oblé hory sa striedajú s hlboko vrezanými korytami riek s divými vodami žiarivo tyrkysovej farby. Slnko páli napriek stúpajúcej nadmorskej výške a tváre ľudí sa v každej dedinke väčšmi ponášajú na mongolské.
Za mestečkom Aktaš – „Biela Skala“, sa cesta niekoľkými zákrutami dostáva na vysokohorskú step. Opúšťame ju a stúpame úzkou, hlboko vrezanou dolinou riečky Mažoj. Práve v týchto oblastiach ležalo pred piatimi rokmi epicentrum silného zemetrasenia. Jeho stopy vidieť v podobe zrútených horských ciest dodnes.
Východní EvropaVysoko nad dolinou svietia biele ľadovcové čiapočky štvortisícových hôr Kurkurek a ešte o čosi vyššieho vrcholu Severočujského hrebeňa, ktorého názov sa neuvádza ani v podrobných miestnych mapách. Pri malom bode v priestore svieti iba nič nehovoriaca kóta 4177 metrov.
Spoločnosť v lesoch nám robia desiatky veveričiek a burundukov, drobných hlodavcov usilovne loviacich semienka šišiek sosny sibírskej. Na jednej z lúk sedí bezradný motorizovaný paraglajdista z mesta Omsk,ktorému tu pri prelete z neďalekého ľadovca došiel benzín a niesť osemdesiatkilogramovú výbavu na chrbte späť sa mu vonkoncom nechce. Noc v stane je chladná a od vôd Mažoja sa dvíha jemná hmla.
Ráno je čarovné a nedá sa v ňom nespomenúť si na slová altajského rodáka Nogona Šumarova, jedného z najznámejších súčasných altajských hudobníkov a spevákov, ktorého tvorba sa spája s prednesom rozsiahlych altajských eposov formou hrdelného spevu a sprievodnej hry na dvojstrunovom nástroji topšur.
Ten sa pred niekoľkými dňami na brehu Katune vyznal zo svojej lásky k prírode takto: „Ak nejdeš každý rok aspoň raz do hôr, si chorý. Ale stačí zájsť tam hore, kde svieti Belucha, nadýchať sa čistého vzduchu, znovu pocítiť, kam patríš… Vari je to tak veľa, čo človek potrebuje? Osem dní tam a si zasa samým sebou, očistíš sa telom i dušou. Želám si, aby sa ľudia viac zžili s prírodou, zasa pocítili, že sú jej súčasťou. Veď každý strom, zviera, či každá rastlina je živá. Ak na to nebudeme zabúdať, staneme sa čistejšími i múdrejšími.“
Bajkal v dobrom i zlom
Belasé vody jazera, na ktoré som sa tak tešil. Pusté i krásne miesto, ktoré sa však v poslednom čase s pribúdajúcimi návštevníkmi mení. „Ešte do osemdesiatych rokov minulého storočia nám sem nik nechodil. Žili sme pokojne, sami pre seba. Potom začali prichádzať turisti. Najprv naši, ruskí, neskôr i zahraniční. No a posledné tri roky je ich stále viac,“ dozvedám sa od Maríny, majiteľky niekoľkých drevených domčekov na bajkalskom ostrove Oľchon.
Pri skale nazývanej Šamanský kameň neďaleko dediny Chužyr, miestneho centra, pokojne lietajú čajky. Na okamih zosadnú na strmý útes aby znova vzlietli. Na malej pláži sa potulujú chužyrské kravy a opustená v piesku tu odpočíva hliníková loďka. Spoza skál sa vynára celkom iné plavidlo: súkromná jachta ruských podnikateľov. Pristanú tu na pár hodín, aby vzápätí odplávali ďalej „poznávať svet z paluby lode“…
Na ďalší deň odchádzame na sever ostrova, k mysu Choboj. Prašnými cestami na starej dodávke UAZ obchádzame drevené tyče označujúce kultové miesta „obo“. Tie sú jednými z mála predmetov, ktoré tu zostali ako pamiatka na dávne zvyky miestnych obyvateľov vyznávajúcich šamanizmus. Pohliadnuť na ne dnes je mnohokrát nepríjemné. Desiatky rozbitých fliaš a hŕby odpadkov sú všade naokolo. „Niektorí miestni veria, že sklo je dobrou obetou duchom miesta,“ počúvam vysvetľujúce slová, no osobne si myslím, že je to práve alkohol, ktorý zabil väčšinu tradícií pôvodných obyvateľov Sibíri.
Ostrov sa napokon zužuje do skalného pásu, na ktorého konci je mys Choboj, severný okraj ostrova. Neďaleko odtiaľto sa nachádza i miesto, kde je jazero najhlbšie: vyše poldruha kilometra. Hmly nad východnými skalnými zrázmi a drobné mrholenie dávajú tejto chvíli zvláštny nádych. Akoby sa samo jazero chcelo zahaliť pred tými, čo prichádzajú, prejdú sa po jeho brehoch a bez toho aby niečo pochopili, odídu domov s pamäťovými kartami plnými záberov.
Ale kto z nás ešte nezabudol načúvať prírode skutočne? To má možno právo posúdiť iba ona sama.
Vo vôni tajgy
„Najväčšími problémami Ruska sú duraki i dorogi – hlupáci a cesty,“ povráva sa nielen po ruskom vidieku. Lokálne cesty východnej Sibíri sú už len vyšperkovaním tohto medzi miestnymi všeobecne uznávaného tvrdenia. Terénny UAZ so svojím vodičom pochádzajúcim z Ukrajiny, vezie zásoby lesným robotníkom do tajgy v jednej z odnoží horského hrebeňa Jablonového chrbta.
Kolesá sa podchvíľou zabárajú do bahna, spodná časť auta sa odiera o veľké balvany, miestami cesta prechádza brodmi, alebo po v blate ukrytých drevených koloch. Tu, v zimovisku Kokucel, asi sedemnásť kilometrov od posledných dreveníc Bičury, sa na dlhé jesenné týždne udomácňujú takmer všetci chlapi z dediny. Od leschozu – lesného hospodárstva si prenajímajú pozemky v lese, aby z nich zbierali bohatstvo tajgy: chutné a zdravé oriešky sosny sibírskej, ktorú tu nik nenazve inak ako „kedr“ – céder.
Spôsob „ťažby“ je pomerne zastaraný a pravdepodobne nie všetci naši ochranári by z neho boli nadšení. Dvojica mužov pracuje s obrovským dreveným kladivom nazývaným kolot, ktorým jednoducho udierajú po kmeňoch vysokých stromov. Opadané šišky zbierajú do noší – „berdaniek“ a dopravujú na neďaleké miesto, kde sa melú, čistia a osievaním sa z nich získavajú samotné semienka obalené v tvrdej červenohnedej škrupine.
„Tie sa ďalej lúpu a sú ceneným a vyhľadávaným tovarom potravinárskeho priemyslu,“ vysvetľuje Dmitrij a jeho priatelia „taežnici“ – muži pracujúci v tajge. „Každú jeseň z nášho pozemku dostaneme dve plné nákladné autá šišiek a po tom ako z nich dostaneme semienka, tieto predávame výkupcom. Každému z nás zostane po sezóne a odrátaní prenájmu a ďalších nákladov okolo tridsať tisíc rubľov, čo je dobrým doplnkom k často skromnému vidieckemu živobytiu,“ dozvedám sa.
Prichádza čas opustiť vzdialené miesta a ľudí krajiny, kde diaľka nehrá rolu. A možno práve preto tu k sebe ľudia majú stále akosi bližšie. Či a nakoľko ich zmení kolotoč modernej doby, ukáže až čas. Ale môže sa stať i to, že sa na mnohé miesta tejto krajiny ešte dlho nedostane. Veď „blízko“ tu je malým nekonečnom.