Gruzínsko: pozlátko a realita

Peter Hupka

Tbilisi je na prvý pohľad výnimočným miestom. Za­lesnené svahy sa vypínajú nad dolinou rieky Kura, dnes nazývanej častejšie Mtkvari, staré i nové pravo­slávne chrámy sa striedajú s mešitami i synagógami, na svahu pod sochou Kartlis Deda – Matky Gruzínov sa dokonca nachádzajú po­­zostatky zoroastriánskeho chrámu.

Mesto, ktoré bývalo krásne

„Áno, sme multikultúrne mesto, ale kedysi tu bolo oveľa krajšie,“ vraví Piso, dôchodkyňa, ktorá po celý život učila na univerzite teóriu hudby. „Ľudia sa usmievali, prechádzali sa po parkoch, jedli zmrzlinu a nepremýšľali čo bude zajtra. Dnes je tu akurát chudoba, mafia, beznádej väč­šiny obyvateľov a tisíce utečencov z Abcházie. Stali sa z nich poväčšinou zlodeji a klamári. A akí ľudia to bývali doma…“ vzdychne si Piso, ktorá má to šťastie, že popri dôchodku 34 lari (menej ako 20 eur), prenajíma izby vo svojom starom dome na ulici Mardžanišvili.

Jej manžel Irakli tiež kedysi učil. Dnes sa živí najmä prevozom starých áut z Nemecka do Gruzínska. Rozdiel v ce­nách obstarožných mercedesov či bavorákov je totiž medzi Európou a Gruzínskom niekoľkonásobný. Krajina, v ktorej je trojtisícový plat v korunách považovaný za šťastie, je v cenách áut oázou nepochopiteľnosti: staré žiguli sa tu dá bez väčších problémov predať za tritisíc dolárov.

Sameba: chudobní ľudia, bohatí popi

Na návrší nad stanicou metra Avlabari sa vypína jedna z najnovších a skutočne impresívnych dominánt mesta: Chrám svätej Trojice – Tsminda Sameba. Realita akoby sa tu menila na rozhraní niekoľkých desiatok metrov: staré polorozpadnuté domy na návršiach nad Avlabari sú jedným svetom, všetko za múrmi chrámu Tsminda Sameba je svetom druhým. Do detailu prepracované sta­vebné prvky, udržiavané záhrady, stovky svetielok svie­čok pred oltárom, v čiernom odetí duchovní i šatky zakrývajúce vlasy žien prichádzajúcich na večernú modlitbu. Všetko to pôsobí dojmom nadpozemskej, no miestami chladnej dokonalosti.

„Prečo bolo treba postaviť v chudobnom Gruzínsku tak honosný chrám?“ pýtam sa ľudí žijúcich v jeho okolí. Na­miesto odpovede len zamyslene pokrčia ramenami a po­vedia niečo v zmysle, že je to tak bežné. Bez bytostných problémov prežitia je miestnym popom ľahké kázať o cti a morálke… Ostatne, u nás doma to nie je príliš inak: te­rénne autá duchovenstva sa každodenne šplhajú aj na hrad nad mojím mestom a farár z malej obce v chudobnom Spišgemeri vyráža v piatok popoludní na služobnom golfe na lyžovačku. Sú pastieri, sú ovečky a niečo je medzi nimi. To niečo mi občas nejde pomenovať inak ako bezodnou priepasťou…

Domovina: Sakartvelo

Ráno na konci horúceho leta. Dlhá súprava vlaku Baku-Tbilisi sa na niekoľko hodín zastavuje na hranici. Ľudia náhlivo odstraňujú visačky z košieľ a nohavíc, krabičky z mobilov skrývajú pod sedadlá a ostatný tovar roz­deľujú do ošumelých plastikových tašiek. Colné prehlá­senie, ktoré musia vyplniť všetci, je k dispozícii len v gru­zín­čine, a tak sa jeho lúštenie stáva spúšťacím mechaniz­mom zoznamovania sa ostatných cestujúcich (od Polia­kov až po Azerbajdžancov) s Gruzíncami. Slnko stúpa po svojej každodennej dráhe nahor a v kupé plnom popíja­júcich domorodcov sa začínajú ozývať národné piesne. Kachetské, mingrélske, tie z hlavného mesta i ďalekej Svanetie. Náhodní známi spolucestujúci majú k sebe zrazu blízko. Ich domovina sa volá Sakartvelo – Gruzínsko. „Ale nejde o to, kto je odkiaľ. Hlavne aby bol dobrý človek. Rača je jedna oblasť v Gruzínsku. Počul som, že Rača je aj vinohradnícka oblasť na Slovensku. O pria­teľ­stve ľudí z našej i vašej Rače natočili aj film. Volá sa »Rača, moja láska«. Aby si ľudia z rôznych častí sveta rozumeli, na to si vypime!“ vraví mi rozjarený spoluces­tujúci. Pokým spolu s ním družne prehĺtam sústo akejsi domácej samohonky, vlak sa pomaly rozbieha po gruzínskej zemi smerom k Tbilisi. Úsmev mojich spolucestujúcich sa rozjasní, vracajú sa domov. Do krajiny, ktorá sa v ich vlastnom jazyku volá Sakartvelo.

Ľavé peniaze

„Pozri, čo máme? Nič! Najviac ma mrzí, že naše deti si nemôžu dovoliť ani to, čo my keď sme boli mladí!“ sťažuje sa Piso, pokým jej staršia dcéra odchádza na otcovom BMW na predĺžený víkend do prímorského strediska neďaleko Batumi. „Náš otec bol riaditeľom fabriky na likéry. Vtedy, za sovietskych čias. Mali sme kopec peňazí, ale nič sme si za ne nemohli kúpiť. Keby sme boli na seba nakúpili ďalšie nehnuteľnosti, boli by sme hneď podozriví pre KGB. A tak sme naše ľavé (ako sa v postsovietskom priestore s obľubou označujú nelegálne peniaze) museli uložiť do banky. Prišiel Gorbačov, perestrojka a časy zú­­falých deväťdesiatych rokov. Peniaze v banke celkom stratili hodnotu a zostali sme bedármi.“

Na nádvorí tehlového domu v centre Tbilisi, kde býva okrem rodiny Piso aj jej sestra Dodo sa prechádzajú mačky i ubytovaní hostia. „Keď sa vrátiš domov, daj moju adresu na internet,“ vraví Dodo. „Ale napíš tam, že noc­ľah stojí desať dolárov!“ Oponujem, že sa mi táto cena za posteľ v izbe zdieľanej s ďalšími turistami zdá privysoká i v porovnaní s východnou Európou. „Áno, ale u nás je všetko drahé,“ povie Dodo a dodá: „Za menej ako desať do­lárov tu nikoho nechcem!“ „V krajine, kde z tejto sumy väčšina ľudí musí žiť minimálne týždeň sa mi to zdá pre­hnané.“ odpovedám charizmatickej dôchodkyni, ktorá vie, čo chce. Tá je však vo svojich myšlienkach dávno v časoch, keď bol ich otec riaditeľom likérky…

Zoznámenie po svanetsky

Po rozbitej ceste vedúcej z mesta Zugdidi sa trmáca plne naložená terénna dodávka UAZ. Prechádza okolo kontrolného stanovišťa OSN a ďalej nahor popri obrovskej priehrade ktorej belasé vody zaliali hlbokú horskú dolinu. Na druhej strane leží odštiepenecká Abcházia a o čosi vyššie odbočka do problematického Kodorského údolia. Po štyroch hodinách jazdy sa dolina roztvorí a na svahoch sa objavia prvé svanské veže. Štvorica spomedzi pätnástich cestujúcich dodávky žije v Tbilisi. Dvojica mladomanželov a ich matky cestujú na povinnú oslavu za rodinnými príslušníkmi žijúcimi v Mestii: zoznámenie s nevestou.

Slnko rotuje po nebi v pokoji týchto hôr akosi rýchlejšie a na salašoch pod majestátnou Ušbou sa pasú kravy. „Mlieko je tu také čisté a jogurt taký svieži, že by som ich nikdy nevymenil za život v žiadnom meste,“ vraví mladý svanský pastier. Jeho postoj nie je ťažké pochopiť.

Tiene na masíve hory Bakuriani sa menia spolu s uhá­ňa­júcimi slnečnými lúčmi a členovia rodiny Ratiani pri­pravujú pohostenie na stretnutie. Celé tri dni sa pečú zá­kusky, syrové placky chačapuri, chlieb a posledný deň ráno zarežú mladého býka. „Nemám to rád, ale je to tra­­dícia,“ vraví David, vysoký usmievavý pohraničník. Z pra­meňa na brehu dravej rieky prinesieme niekoľko bandasiek železitej minerálnej vody – narzanu. Deň sa kráti a pomaly začínajú prichádzať hostia. Milé tety z ro­diny s deťmi i podnapití kamaráti.

Za plnými stolmi sa prednášajú dlhé prípitky – tosty ve­nované šťastiu rodiny, Bohu, rodičom i deťom. Pohárik koluje a každý pridá po niekoľkých prípitkoch. Ďalšie sú venované tým čo už nie sú medzi nami i šťastnej budúcnosti. Horúca horská krv sa pod vplyvom alkoholu búri v žilách až do chvíle, než sa slovne pochytia bývalý ria­­diteľ školy a jeho dvaja žiaci. Statný päťdesiatnik, kto­rému praskajú nervy onedlho prechádza od slov k činom a po pár chvíľach sa priedomie mení na voľný ring.

Nadránom povieva dolinou vietor a na listoch stromov sa začína zrkadliť dych jesene. Včerajší zurvalci sa ešte veľa hodín budú liečiť z bolenia hlavy a možno si ani nespomenú na príčinu nočnej bitky. Starý pán Aľoša po­rozpráva o víziách Svanetie a rozvoja turistického ruchu a ukáže smerom na letisko, kde práve prebieha rozsiahla rekonštrukcia. „Aj tak sem ale môžu lietať len malé An­to­novy An-28. Plánujú linky z Tbilisi, Kutaisi i Zugdidi,“ vraví.

Napriek hrdým horalom i kopcom, ktoré sú vo svete al­pinizmu pojmami, je turistická budúcnosť oblasti otázna. Ceny za ubytovanie i transport sú v porovnaní s ponúknutými službami podobne ako v iných oblastiach býva­lého Sovietskeho zväzu prehnané a cud­zinec je mnohými považovaný len za prostriedok zlepšenia zlej finančnej situácie. Neplatí to samozrejme o pohostinných dedin­čanoch a pastieroch, no čas a príliv cudzin­cov dokáže zmeniť aj tých najnevinnejších horalov. Ľu­dia, na kto­rých leží budúcnosť turistického ruchu, sú však z iného cesta. A pre väčšinu inostrancov sú i prvým stretnutím s dolinou veží – Svanetiou. „Aspoň lupičov popri ceste zo Zugdidi už nie je toľko ako za Ševardnadzeho!“ vraví vodič maršrutky na spiatočnej ceste. „Väčšinou sú už zatvorení,“ povie a zahľadí sa na dlhé previsy linky vy­sokého napätia. Tá vedie výmenou za plyn do Ruska. Vy­soké stĺpy sa vynímajú nad mod­rou hladinou vodo­chra­nilišča na pozadí divých hôr pre Gruzíncov zrejme nenávratne stratenej Abcházie – raja na zemi. Aspoň tak opisujú s nostalgiou kraj hôr a mora takmer všetci Gruzínci, najmä tí, ktorí ju museli po kon­flikte s tamojšími separatistami opustiť.

Medzi mlynskými kameňmi

„Nemám nič proti Rusom, poznám veľa milých ľudí od­tiaľ,“ vraví David. „Medzinárodná politika ktorú voči Gru­­zínsku vedú je však chorá!“ Dlhé rozprávanie o tom, „ako bude na Kaukaze dobre, len keď z neho Rusko stiahne svoju labu“ je nielen v Gruzínsku častou témou rozhovorov. Historicky i etnicky bohatý región má v geopolitickom ponímaní smolu: nachádza sa na rozhraní sfér vplyvu. A či je lepšie Rusko, alebo Amerika, o tom si nie sú istí ani miestni obyvatelia. „Napríklad tu v Mestii. Západ nám pomáha s opravou letiska. Ale som si istý, že nič nie je zadarmo, pre modré oči. A my pritom chceme len normálne žiť,“ povie pri šálke čaju postarší pilot pochádzajúci z Mestie, Davidov príbuzný.

Stabilita hraničných oblastí s Čečenskom, budúcnosť Abcházie i južného Osetska, problémy s plynom i výmenou tovarov, to sú len niektoré s problematických bodov budúcnosti rusko-gruzínskych vzťahov. Kaukazské republiky, ktoré si užívajú len druhé desaťročie svojej slobody, stále nie sú samy sebou. Ich osudom je cesta po hrane noža, život medzi dvoma mlynskými kameňmi súperiacich veľmocí. Väčšinu miestnych obyvateľov už politika ani súčasný stav vecí nezaujíma. Chcú len dôstojne žiť. Niektorí svoj boj vzdali a čakajú na každé nové ráno. Iní sa vydali na cestu pomocných robotníkov v európskych štátoch, alebo si vybrali život v relatívne bohatom Rusku.

„Peniaze v Moskve sú dobré, ale večer sa niekedy bojím chodiť metrom,“ vraví mladý predavač Dmitrij z Poti, ži­júci už niekoľko rokov v Rusku. „Napriek tomu sa tam vrátim, od budúceho mesiaca mám začať pracovať ako vedúci v inom obchode. Hoci je tam občas pre nás ne­bezpečne, je život v Moskve lepší.“ uzavrie svoj krátky monológ, než náš autobus prejde pomedzi aleje vyso­kých topoľov do malého prístavného mesta.

Adžarská Kuba

Batumi, ako každé pohraničné mesto, pôsobí ako pestrá zmes kultúr. Stará čajovňa ležiaca na širokom prístav­nom bulvári pôsobí kubánskym filmovým dojmom. Dvojica stareniek a muž v klobúku fajčiaci cigary sedia na jej priedomí celé dopoludnie. „Nič tu oproti starým časom nie je,“ povie sedemdesiatročná predavačka, pokým uvarí v džezve sladkastú kávu. „Za pár rokov to tu však ne­spoznáš, také bude Batumi krásne!“ dodá prekvapivo vzápätí. Prísediaci starček si potiahne z tabakového dymu a pritaká. Neviem, či tomu verí, alebo sa súhlasne tvári len zo slušnosti.

Pobrežie okolia Batumi, regiónu nazývaného Adžaria, je v súčasnosti hlavnou ob­lasťou prímorských letovísk Gruzínska. Po odtrhnutí Ab­cházie sa miestni turisti začali sťahovať na leto práve sem. Polovicu miestnych kioskov a hotelov už vlastnia Turci. Medzi národom nie sú príliš obľúbení. „Sú bohatí, no ne­skutočne tupí a nevzdelaní,“ dozvedám sa. Medzi miestnymi vplyvnými ľuďmi však majú i spria­z­nené duše.

Kým prejdem hranicu v Sarpe, stihnem si vypočuť dialóg gruzínskej prostitútky a jej pasáka. „Treba sa usmievať, byť ústretovou!“ vraví tenučkým hlasom suteňor pokým svojej zverenkyni vymení za šialene nevýhodný kurz jej prvý zárobok z tureckých lír na gruzínske lari.

Preč

Noc. Presklené, sterilné priestory istanbulského Ata­tür­kovho letiska. Na lavičke sedí postarší muž. Predstaví sa ako Bidzina z Kutaisi, vraj doktor vied. Jedným okom stráži svoju ošumelú tašku, podobnú na tie v ktorých predavači nosia zeleninu na bazár, druhým pozerá do obstarožného atlasu Európy, ktorý kúpil u jedného z po­uličných predajcov kdesi pri stanici metra Rustaveli. Pozerá a premýšľa. Jeho snom je prejsť hranicu z Poľska do Nemecka. „Legálne či nelegálne, všetko jedno. Len sa už nechcem vrátiť domov, život v Gruzínsku sa mi zdá neznesiteľný!“ Na otázku, či mu nebudú chýbať priatelia odpovedá trochu vyhýbavo: „Ozajstných priateľov už doma nemám…“ Než sa ponorí do pretŕhaného le­tišt­ného spánku ešte raz sa nahlas zamyslí: „Možno budem musieť zostať nejaký čas v Poľsku. Hranicu tvorí rieka a tá bude teraz studená…“

Čas od raných deväťdesiatych rokov, kedy zabehané is­toty sovietskeho života naveky zmenila perestrojka ne­návideného Gorbačova, prežil Bidzina na rôznych mies­tach. Zo závodu, ktorý jedného dňa zavreli a rozpredali, sa cez život potulného čakateľa na prácu dostal až do kláštora v Tbilisi. Po dvoch rokoch ho opustil a vybral sa hľadať šťastie do Európy. „Veď mne ruský konzul vra­vel, že Poľsko je už v Schengene!“ dušuje sa. Nechce uveriť, že to nie je pravda. Prejde zopár dní a jeho ilúzie o šťastnom a bezstarostnom živote v cudzine sa rozplynú presne v duchu ruského príslovia „Dobre je tam, kde nás niet!“ Jedine, že by sa mu darilo ako Gruzíncovi z obľúbeného vtipu, ktorý prišiel pracovať za bratom do Nemecka. „Príď, tu sa peniaze váľajú po zemi!“ zneli bra­tove slová. A skutočne, náhoda zapracovala a mladý Tbilisan hneď v prvý deň uvidel na zemi päťstoeurovú bankovku. Zamyslel sa, už sa po ňu takmer zohol, no vzápätí sa postavil kráčajúc ďalej so slovami: „V prvý deň hádam ešte nebudem pracovať!“

Krásne obrázky

Gruzínsko je skutočne pekná krajina. I stretnutia s väč­šinou jeho ľudí sú obohatením. Akurát, ako všade na svete, je i tu rozdiel medzi prvým a ďalšími dojmami mar­kantný. Na fotografiách všetko vyzerá ideálne a krásne. Tam, kde končí ich lesklý papier začína ozajstný život. Život ľudí v krajine, kde dni bežia rýchlo, ale zmeny k lep­šiemu prichádzajú len veľmi, veľmi pomaly…